E.I.Rerichová ( obraz maľoval S.N Rerich)

To skutočne veľké je vždy viditeľné z diaľky. V prípade tvorivého dedičstva ruskej filozofky a vedkyne Eleny Ivanovny Rerichovej (Елена Ивановна Рерих ) toto platí presne. Mnoho z toho, čo táto obdivuhodná žena vytvorila v prvej polovici dvadsiateho storočia, vstúpilo do kultúrneho a duchovného života Ruska relatívne nedávno a vzbudilo hlboký a úprimný záujem mnohých, ktorí sa usilujú nájsť odpoveď na znepokojujúce otázky bytia.

Elena Ivanovna Rerichová sa narodila 12. februára 1879 v Petrohrade v rodine architekta-akademika Ivana Ivanoviča Šapošnikova a jeho ženy Kataríny Vasilievny, rodenej Goleničovej-Kutuzovovej, vnučky netere veľkého poľného maršála Kutuzova. V matkinej línii bola Elena Ivanovna vzdialenou príbuznou vynikajúceho ruského skladateľa M.P. Musorgského.

Ako dievča, od malička, prejavovala mimoriadne schopnosti, v siedmich rokov čítala a písala v troch jazykoch: v ruskom, nemeckom a francúzskom. Už v mladosti sa Elena vážne zaujímala o literatúru a filozofiu. Po absolvovaní Mariinského gymnázia a získaní hudobného vzdelania ju čakala úspešná kariéra klavíristky, no život však rozhodol inak.

V roku 1899 na majetku jej tety, kňažnej E.V. Putjatinovej, sa Elena Ivanovna prvýkrát stretla s mladým umelcom N.K. Rerichom, ktorý sa stal nielen jej manželom, ale i rovnako zmýšľajúcim človekom. Spoločné názory, duchovná blízkosť, hlboké vzájomné city spôsobili, že ich zväzok bol neobvykle pevným. „Družne sme prechádzali najrôznejšie prekážky,“ napísal Nikolaj Rerich na sklonku života o svojom manželstve. „A prekážky sa menili na príležitosti. Venoval som svoje knihy Elene, mojej manželke, priateľke, spoločníčke, inšpirátorke.“ „Druginya“ – toto staré ruské slovo veľmi presne zodpovedalo duchu a charakteru Eleny Ivanovny. Mnoho obrazov od N.K. Rericha je výsledkom ich spoločnej tvorby, vlastne „spolutvorby“, v ktorom bola Elena Ivanovna inšpirujúcim počiatkom. Ako napísal Nikolaj Konstantinovič: „Pracovali sme spolu a nie nadarmo sa hovorilo, že diela by mali nosiť dve mená – ženské a mužské.“

V slovách „tvorili spolu“ je obsiahnutý obrovský význam. Mnoho umelcových pláten, zobrazujúcich myšlienky Živej Etiky, bolo vytvorených podľa myšlienok Eleny Ivanovny a na základe jej vízií.

V auguste 1902 sa im narodil syn Jurij, v budúcnosti svetovo uznávaný vedec-orientalista a v októbri 1904 Svjatoslav, budúci umelec, mysliteľ a verejný činiteľ.

E.I. Rerichová bola srdcom, učiteľom a hlavným pilierom rodiny Rerichovcov. Nikolaj Konstantinovič, Jurij Nikolajevič a Svjatoslav Nikolajevič Rerichovci si mimoriadne vysoko cenili úlohu Heleny Ivanovny ako svetlého génia rodiny. Vo svojich pamätiach S.N. Rerich poznamenal: „Pre nás a pre všetkých, ktorí sa s ňou blízko stýkali, bol tento duchovný kontakt ako živé potvrdenie najvyšších skutočností večnej pravdy. Jej život horel ako živá lampa a na svojom príklade potvrdila existenciu prekrásneho sveta, ktorého uvedomenie povedie ľudstvo k novým úspechom, k novým odhaleniam.“

N.K.Rerich – Tá, čo vedie (Ведущая)

N.K. Rerich vo svojich dielach nazval Elenu Ivanovnu: „Tá, čo vedie“. Zároveň bola ženou obdivuhodne skromnou. Po vstupe do života slávneho umelca zostávala vždy v úzadí. Väčšina jej diel bola publikovaná pod pseudonymami. „… Dovoľte mi, aby som zostúpila z piedestálu postaveného vašim krásnym, milujúcim srdcom. <…> Milujem prostotu vo všetkom a akékoľvek vyvyšovanie a zvelebovanie sú mi organicky neznesiteľné. Nerada učím, len odovzdávam poznanie“, píše v jednom zo svojich listov priateľovi.

Po pobyte v škandinávskych krajinách boli Rerichovci odlúčení od svojej vlasti revolučnými udalosťami v roku 1917 a následne odcestovali do Anglicka. Tu v Londýne v roku 1920 E.I. Rerichová začala zapisovať prvé riadky Živej Etiky – nového filozofického systému, ktorý predstavuje modernú celistvú koncepciu reálneho Vesmíru. Knihy Živej Etiky vytvorila E.I. Rerichová v úzkej spolupráci so skupinou anonymných Filozofov, ktorí sa v duchovnej tradícii Indie nazývajú Mahátmovia, Veľké Duše, Riši, Učitelia.

Na jeseň 1920 spolu s manželom a deťmi E.I. Rerichová odišla do New Yorku, kde mal Nikolaj Konstantinovič naplánované výstavné turné po mestách USA.

V Amerike pod vedením N.K. Rericha a za priamej účasti E.I. Rerichovej, zahájila malá skupina ich spolupracovníkov širokú kultúrnu a vzdelávaciu činnosť. Jej výsledky boli ohromujúce: Múzeum Nikolaja Rericha, Inštitút Spojených Umení, Medzinárodné umelecké centrum „Corona Mundi“. Tieto inštitúcie, organizované N.K. a E.I. Rerichovcami, sa stali vplyvnými kultúrnymi centrami, ktorých dosah sa rozšíril za hranice krajiny a stal sa medzinárodným. Početné spoločnosti, tvorivé kluby a vzdelávacie inštitúcie, pôsobiace po celom svete pod záštitou týchto organizácií, sa spojili pod všeobecnou kupolou Kultúry nielen tvorivých ľudí, ale aj všetkých tých, ktorí sa usilovali stelesňovať humanistické ideály a snahu o zdokonalenie života. „Je radosť vidieť,“ píše Elena Ivanovna, „ako sa v dňoch rozkladu stretávajú svetlé duše v mene Kultúry, snažiac sa udržať oheň a rozdávajúc radosť z tvorivého budovania a rozširovania vedomia pre hľadajúcich cestu von zo vzniknutej slepej uličky rozumu, ktorá so sebou nesie i materiálne biedy.“

V rokoch 1924 – 1928 sa Elena Ivanovna zúčastnila veľkej expedície organizovanej N.K. Rerichom v odľahlých a málo preskúmaných oblastiach strednej Ázie. Bola jedinou ženou, ktorá prešla celú náročnú cestu. Elena Ivanovna sa delila s ostatnými členmi výpravy o všetky ťažkosti putovania a smrteľné nebezpečenstvá. „Prinášať pomoc, povzbudzovať, rozjasniť, neľutujúc síl – Elena Ivanovna je pripravená na čokoľvek … Často zostáva iba žasnúť, odkiaľ sa berie jej sila, najmä, ak vieme o jej slabom srdci <…> Na koňoch s nami Elena Ivanovna prešla celou Áziou, mrzla a hladovala v Tibete, ale vždy išla prvá príkladom pre celú karavánu. A čím väčšie bolo nebezpečenstvo, tým veselšia, pripravenejšia a radostnejšia bola. Sama mala pulz 140, ale stále sa snažila osobne podieľať na usporiadaní karavány a na riešení všetkých cestovateľských záležitostí. Nikto nikdy u nej nevidel skľúčenie ducha alebo zúfalstvo, hoci dôvodov rôznej povahy bolo mnoho“, napísal Nikolaj Konstantinovič.

V roku 1926 bol v Mongolsku (v Ulánbátare), kde bola v tom čase expedícia, publikovaný rukopis E.I. Rerichovej „Základy budhizmu“. Táto kniha odhaľuje základné filozofické myšlienky Budhovho učenia a tiež osvetľuje najhlbšie morálne základy tohto veľkého učenia.

V roku 1927 na rovnakom mieste, v Mongolsku, vyšla jedna z kníh Živej Etiky „Občina“.

Knihy Živej Etiky, staršie vydania

Po návrate z expedície po Centrálnej Ázii v roku 1928 sa Rerichovci usadili v starobylom malebnom údolí Kulu v západných Himalájach. Tu založili Inštitút pre himalájske štúdiá „Urusvati“ – zo sanskrtu „Ranná hviezda“. Elena Rerichová sa stala zakladajúcou prezidentkou tejto jedinečnej vedeckej inštitúcie a aktívne sa podieľala na organizácii jej práce. Elena Ivanovna sa tu, v Kulu, opäť oddala práci na svojom hlavnom životnom diele – knihách Živej Etiky – a pokračuje v tejto práci až do konca svojho života. Živá Etika, ktorá je filozofiou kozmickej reálnosti, obsahuje jedinečný systém poznania založený na zákonoch Kozmu, ktorého neoddeliteľnou súčasťou sú Zem a ľudstvo. Tento systém poznávania Živej Etiky zodpovedá novému evolučnému cyklu vývoja človeka, kedy je vedecké myslenie nahradené kozmickým vnímaním sveta. Samotný názov filozofie – Živá Etika – spája človeka a Kozmos do jedného zduchovneného systému.

V roku 1929 v Paríži, pod pseudonymom J. Saint-Hilaire, vyšla kniha E.I. Rerichovej „Kryptogramy Východu“. Tieto spisy (alebo apokryfy, to znamená texty, ktoré nie sú obsiahnuté v kanonických písmach) sprostredkúvajú legendy a historické udalosti dávnych čias a vypovedajú o neznámych aspektoch života Veľkých Učiteľov ľudstva – Budhu, Krista, Apollónia Tyanského, Sergija Radonežského. Helena Rerichová venovala samostatnú pozornosť podobe Sergija, Strážcu a Ochrancu ruskej krajiny, v ktorej spojila vynikajúca znalosť histórie a bohoslovia s hlbokou a neochvejnou láskou k Učiteľovi.

Výborná znalosť cudzích jazykov a hlboké poznanie filozofie umožnili E.I. Rerichovej preložiť do ruštiny „Tajnú Doktrínu“ – významné dielo zakladateľky Teozofickej spoločnosti Heleny Petrovny Blavatskej, ako i vybrané spisy „Listy Mahátmov“ („Čaša Východu“), ktoré umožnili oboznámiť rusky hovoriaceho čitateľa s týmito najdôležitejšími dielami teozofie.

Vydania listov E.I.Rerichovej

Zvláštne miesto v dedičstve Eleny Ivanovny Rerichovej zaujímajú jej listy. Ak učenie Živej Etiky vytvárala Elena Ivanovna v spolupráci s Učiteľmi, „Listy“ sú vynikajúcim príkladom jej individuálnej tvorby. S obdivuhodným darom osvietenca, svojim korešpondentom vysvetľovala najzložitejšie problémy života jednoduchým a prístupným jazykom. V listoch E.I. Rerichová nastoľuje problémy venované miestu a úlohe človeka vo vesmíre, zákonitostiam vzájomného pôsobenia človeka a kozmu, zvláštnostiam vzťahu medzi duchom a hmotou. Dávala životné a praktické rady. Pri čítaní týchto listov človeka ohromia nielen hlboké znalosti starovekých filozofických učení, diel východných a európskych mysliteľov, ale i široké a jasné pochopenie základov života. Preto sú „Listy“ E.I. Rerichovej nevyhnutnou a neoddeliteľnou súčasťou samotnej Živej Etiky.

Dva diely „Listy Eleny Rerichovej“ vyšli prvýkrát v Rige v roku 1940 a odvtedy boli vydané ešte niekoľkokrát. V súčasnosti vyšla kompletná zbierka listov Eeleny Ivanovny Rerichovej (zväzky I. – IX.) z redakcie rukopisov Medzinárodného centra Rerichovcov. Je v nich publikovaná časť nikdy predtým nevydanej korešpondencie, ktorá umožňuje úplne po novom oceniť účasť tejto unikátnej ženy v hnutí Vlajka Mieru ( The Banner of Peace), ktoré je spojené s Paktom Rericha. Môžeme s úplnou dôverou povedať, že bez Heleny Rerichovej by prijatie Paktu nebolo možné. Práve ona počas mandžuskej expedície N.K. Rericha (1934 – 1935) viedla všetku pracovnú korešpondenciu s medzinárodnými kultúrnymi a vzdelávacími organizáciami a koordinovala ich činnosť. Výsledkom jej obetavej práce bolo podpísanie Paktu Rericha 15. apríla 1935 hlavami 21 krajín, vrátane USA.

V januári 1948, krátko po smrti svojho manžela, Elena Ivanovna spolu s Jurijom Nikolajevičom Rerichom opustili údolie Kulu a po krátkom pobyte v Dillí a Khandale sa usadili v malom letovisku Kalimpong na svahoch východných Himalájí.

E.I.Rerichová

E.I. Rerichová sa vždy usilovala vrátiť do Ruska. Jej žiadosti o návrat do vlasti, podané na sovietske veľvyslanectvo, zostali nezodpovedané. Rovnaký osud postihol listy a prosby adresované vláde. Nepomohla ani Akadémia umení. Napriek všetkým odmietnutiam však Elena Ivanovna dúfala, že sa vráti, privezie všetky drahocennosti, ktoré nazbierala a aspoň niekoľko rokov bude pracovať pre Najlepšiu Krajinu – tak nazývala Rusko. Nádej, že uvidí Rusko, ju neopustila až do jej posledných dní: „Nemôže sa stať, že by som neprišla. Musím prísť!“, opakovala už tesne pred svojim odchodom. K tomuto návratu však nikdy nedošlo. Vlasť odmietla udeliť vstup svojej veľkej dcére. 5. októbra 1955 Helena Ivanovna Rerichová zomrela.

Čím viac času prejde a čím hlbšie prenikneme do duchovného a filozofického dedičstva Eleny I. Rerichovej, tým zreteľnejšie a väčšie sa stane to, čo urobila pre evolúciu planéty a ľudstva.

E.I.Rerichová – v pozadí podobizeň Učiteľa, Fiat Rex (triptych)

Odporúčané články k téme Elena Ivanovna Rerichová:

1

Site Footer

Sliding Sidebar