Milí čitatelia, nasledujúce riadky Vám prinášajú preklad prvej časti knihy „Na prahu Nového Sveta“ od autora E.I.Rerichovej. Prvá časť knihy má názov „Ohnivá tvorba kozmickej evolúcie“ a napísala ju v roku 2000, ako úvod ku menovanej knihe, Ľudmila V. Šapošniková, riaditeľka Múzea N.K.Rericha, zaslúžiaca sa významnou mierou o otvorenie tohto Múzea v Moskve v roku 1993. Prvé stretnutie Ľudmily V. Šapošnikovej so synom N.K.Rericha a E.I.Rerichovej, Sviatoslavom N.Rerichom sa udialo v roku 1968 v Bangalore v Indii. Pre Ľudmilu Vasilievnu bolo toto stretnutie osudovým – zmenila svoj život, naplniac ho novým zmyslom. Filozofické a umelecké dedičstvo rodiny Rerichovcov, pretkané myšlienkami Živej Etiky, sa stali ústrednou témou jej náučnej, filozofickej a publicistickej tvorby. Všetkou svojou činnosťou, všetkou mysľou, každým riadkom, obnovuje pre súčasníkov celostné videnie osobností Nikolaja Konstantinoviča Rericha – veľkého ruského umelca, vedca a cestovateľa, verejného činiteľa a Eleny Ivanovny Rerichovej – výnimočnej mysliteľky, predbehnuvšej o storočia svoju dobu. Ku dielam Ľudmily Vasilievny patrí viacej ako štyristo prác, uprostred nich 20 monografií. Niektoré knihy boli vydané v Nemecku, Maďarsku, Litve, Rumunsku, Indii. Jej knihy „ Príkazy Kozmu“, „Múdrosť vekov“, „Sila Svetla. Nové planetárne myslenie a Rusko“, „Tŕnistá cesta Krásy“, trilógia „Veľké putovanie“ a iné práce, vošli do zlatého fondu kultúrneho dedičstva národov Ruska a Východu. Tieto filozofické práce založili významný základ nového ozrejmenia svetovej histórie a kultúry. Služba vysokým ideálom, pozdvihujúca činnosť Ľudmily Vasilievny v ochrane, výskume a popularizácii dedičstva Rerichovcov, získali vysoké ocenenie ruskej a medzinárodnej verejnosti. Ruská akadémia prírodných vied jej udelila čestný titul „ Rytier vedy a umenia“.
Nasledovné riadky vynikajú poznaním diela E.I.Rerichovej a sprostredkúvajú čitateľovi cenné fakty o spolupráci pozemskej ženy, E.I.Rerichovej, s Vyššou Súcnosťou, prinášajú výnimočné nadčasové myšlienky tesne viazané na aktuálnu dobu, v ktorej sa nachádzame. Nasledujúce riadky ukazujú reálne svedectvo účinkovania konštruktívnych Energií v našom kontinuu, mnohokrát skrytých alebo neporozumených. Pred zrakom sa tu odkrýva iný svet, svet blízky duši a srdcu čitateľa.
Prosíme čitateľov, aby odpustili článku jemný pátos, spôsobený nadneseným slohom ruského originálu. Vyplývajú z osobného vzťahu Ľudmily V. Šapošnikovej ku filozofickému, kultúrnemu a etickému dedičstvu Rerichovcov. Pátos a úctu, ktoré si dielo E.I.Rerichovej a Učiteľa nakoniec zaslúži. Posúďte sami.
VEĽKÁ RERICHOVSKÁ KNIŽNICA
Elena I. Rerichová
NA PRAHU NOVÉHO SVETA
MEDZINÁRODNÉ CENTRUM RERICHOV
MOSKVA, 2000
(Orig.: Елена Рерих. У ПОРОГА НОВОГО МИРА М.: Международный Центр Рерихов, 2000, 464 с.)
I.
OHNIVÁ TVORBA KOZMICKEJ EVOLÚCIE
Úvod napísala L.V. Šapošniková, riaditeľka Múzea N.K.Rericha v Moskve
Do knihy vošli poznámky denníka a práce H.I.Rerichovej, uchovávané v archíve Medzinárodného Centra Rerichovcov a taktiež listy ku Z.G. a D. Fosdickovcom, vedúcim činiteľom Múzea Nikolaja Rericha v New Yorku. Tieto dokumenty sú unikátnym materiálom, objasňujúcim tvorivý evolučný proces, v ktorom sa zúčastňovali Kozmickí Hierarchovia spolu s H.I.Rerichovou.
Práce „Sny a videnia“ a „Ohnivá Skúsenosť“ sú už čitateľom známe z predchádzajúcich vydaní tejto knihy v sérii „Malá rerichovská knižnica“. Materiály „Stránky denníka H.I.Rerichovej“, „Kozmologické zápisy“, „Skúmanie vlastností človeka“ sú publikované prvý krát.
Ako bolo povedané – Neviditeľné sa stane viditeľným a my budeme pripravení prijať v živote ohnivý krst. Takto potom uvidíme význam skúsenosti, uskutočnenej matkou Agni Jógy tu, nevystupujúc zo života. Od prvých priestorových iskier, cez všetky ohne, do Samádhi, zanecháva zápisy, ktoré položia prah Nového Sveta.
Srdce, 210
… Prenikavo-zelené svetlé priesvity, skrz-naskrz mračnami pokryté nebesá. Neprívetivo-priama čiara zemského horizontu, vynárajúca sa nad plochou rovinou pustiny. A nad všetkým týmto letiaca žiarivá elipsa Cesty a okrídlená postava človeka, v zúfaní a túžbe natiahnuvšia jemné ruky k tomuto, už slabnúcemu jasu, spájajúcemu Nebo so Zemou. Postava sa čnie na okraji stupňovitého oltára, v ktorého zrkadlovitých plochách sa odráža hviezdne nebo. Odráža sa, no v skutočnosti nie je prítomné. Dva prúdy dymu, bieleho a čierneho, z ktorých jeden mieri do neba, a druhý ťažko a neodvratne klesá na zem. A ten druhý, zachytáva snehobiele krídla stojaceho na oltári, zanechávajúc na nich tmavé, rozširujúce sa záblesky a pokladúc ich čiernymi neúprosnými zemskými znakmi …
Tu, na neveľkom priestore obrazu, sa završuje akési mystérium, môže však byť, že to najhlavnejšie od časov vzniknutia človeka na Zemi.
Zem a Nebo. Večná príťažlivosť a večné odpudzovanie, medzi nimi krehký človek, zdalo by sa bezvýznamný a slabý, avšak tak isto silný, schopný zjednotiť v sebe Nebesá a túto Zem a ustanoviť medzi nimi im tak potrebnú (nevyhnutnú) harmóniu, stvoriac ju, predovšetkým v sebe samom. Obraz sa nazýva „Obeta“, The Offering a bol namaľovaný začiatkom 20. storočia litovským umelcom M.K. Ciurlionisom. Umelec bol neobvyklým človekom a jeho plátna boli mnohými nepochopené. Mnohí ho považovali za pomätenca.
Bolo to však preto, že umelec mohol vidieť to, čo nevideli druhí. Žil krátko a ťažko, ale zanechal nám podivuhodné obrazy. Je na nich prítomný nevídaný svet, podobný a nepodobný nášmu, zobrazený nie tunajšími farbami a tvarmi. Svet jemný a priezračný. Nachádza sa v ňom nežne a volajúco, akoby zvonenie krištáľových zvončekov, znie zvláštna hudba, nesúca v sebe tajomstvo sveta vesmíru.
Cesta neobyčajného umelca v Čase a Priestore sa stretáva s cestou druhého, nie menej podivuhodného človeka. To, že sa toto vôbec udialo, predstavuje významnú a tajuplnú skutočnosť. Týmto druhým človekom bola žena, žijúca v tom čase v Svätom Petrohrade. Nadpozemský svet, reálny i neskutočný, k nej prichádzal zvyčajne vo sne, potom akoby sa oddeľoval od tohto sna a stával sa prejavom, podobajúcemu sa videniam. Ešte v detstve porozumela, že čas tohto zvláštneho sveta bol iným, – v ňom akoby súčasne existovala Minulosť, Prítomnosť a Budúcnosť. A občas sa jej zdalo, že ona v tom istom čase nie je tou, ktorá kedysi vykonala dlhú cestu storočiami a krajinami, pamäť o ktorých, prebúdzaná niekým tajomným a necítiteľným, v nej teraz ožívala.
Takto, na pozadí kvitnúcej jablone v rannom sade, vznikla vysoká postava človeka v bielom, potom sa postupne rozmazáva, akoby rozpúšťajúc sa vo vzduchu. A odniekiaľ z najhlbších hlbín jej bytia sa zdvíha spomienka, že kdesi ďaleko žije Učiteľ Svetla.
Raz, keď bola ešte ako dievča chorá, videla dvoch vysokých ľudí, tmavej tváre, v turbanoch. Prisadli si k nej na posteľ a jeden z nich poťahoval z jej srdca striebornú niť a druhý ju namotával do klbka.
Potom opäť prichádzal Učiteľ Svetla a spolu sa prechádzali v záhrade. Učiteľ hovoril o utrpení a nešťastí ľudstva, o hrdinstve a súcite k utláčaným.
Keď už bola matkou dvoch synov, zjavil sa jej Svetlý Chlapec, ktorý jej opäť pripomenul Učiteľa Svetla: “… izba sa začala napĺňať modrým, akoby jasným mesačným svetlom. Všetky predmety, stojace za nepriepustnou zrkadlovou zástenou, sa stali viditeľnými, pričom samotná zástena, zostávajúc nepriepustná, nadobudla priezračnosť. Od okna, nachádzajúceho sa na protiľahlej stene a v značnej vzdialenosti od mojej postele, sa oddelila jemná a svetlá postava Prekrásneho Chlapca, vo veku 9 rokov, v mäkko svietiacom bielom odeve, s modrými tieňmi v jeho záhyboch, žiaril nad ním veľký široký segment kruhu veľmi jemného dúhového Svetla. Chlapec, akoby skĺznuc dolu po stene, sa priblížil ku mne … úplne ohromujúce boli Jeho oči, veľké, hlboké vo svojej tmavej modrosti a neustále hľadeli na mňa … Keď sa Chlapec pridvihol k môjmu záhlaviu a zľahka sa sklonil, aby sa lepšie zahľadel do mojich očí, pocit narastajúcej blízkosti a lásky prešiel v extázu jasného poznania, že Môj žiaľ – je Jeho žiaľ a Moja radosť – je Jeho radosťou, a vlna všeobjímajúcej lásky k Nemu a všetkému bytiu zaliala moje bytie. Prebleslo mi mysľou, že podobný stav nemôže nastať na zemi a tak, toto je prechod v iné bytie. Ako dlho pokračoval tento stav, nemožno určiť. Keď začal utíchať, otvorila som oči, avšak všetko sa už vytratilo a izba bola ponorená takmer v úplnú tmu, s výnimkou neveľkej medzery medzi závesmi okna.“
Niekedy vznikali chvíle, kedy sa zdalo, že čas sa posúva niekam do minulosti a vo všetkej svojej reálnosti a hmatateľnosti vpadá do jej každodenného všedného života, akoby prichádzajúc odniekiaľ zo záhadného a v tisícročiach zabudnutého nebytia a znovu sa tam navracajúc. A ona sa vnárala do tohto života, ponárajúca sa v zamatových záhyboch iných časov a priestorov, účinkovala v nich a pociťovala ich. Potom toto „vstúpenie“ doznievalo, dlhotrvajúco a bolestne, ťažkým bezvýchodiskovým zármutkom.
Obrazy sa menili jeden za druhým. A už je v Nemecku, prechádza sa starobylým hradom a v jednej z izieb vidí pri stole človeka. Na stole sú rozložené nákresy a náčinia. Človek má dlhé hrdzavé vlasy a široký zamatový kamizol, lemovaný kožušinou. Nato hrad mizol a rozpúšťal sa spolu s človekom a vznikali chrámy, ozdobené kamennými reliéfmi, veže so starobylými nápismi a sprievod Indov v bielych turbanoch.
Objavilo sa schodisko so širokými plošinami. „ … Všetko je zaliate zlatistým svetlom. Na najvyššej plošine v dlhých šatách, nazbieraných do najjemnejších záhybov, s vysokým príčeskom, stojím ja, vynikajúc siluetou na zjavne zlatom pozadí. Pred mnou, na ďalšej plošine nižšie, stojí trojnožka, na nej tvarovaná, tmavá, bronzová čaša, z ktorej sa dymí príjemná vôňa…“
Osedlané arabské klusáky netrpezlivo dupajú kopytami, biele slony, ktorých chrbty sú pokryté pokrývkami tkanými zlatom, zádumčivo kývajú chobotmi a urastený, obratný vladár, ktorému ona podáva svojho malého syna.
Rozsiahla sála, ktorej stred zaujíma stôl s rôznymi vybranými pokrmami. Tu v tej istej sále, ona čaká na popravu. Odseknú jej hlavu. „ ...Pri hlavnom vnútornom vchode sa zhromažďujú hostia a dvorania. Ku stolu uprostred sálu prichádza a sadá si vlastník hradu, v striebornom brokátovom kaftane z modrými zamatovými výrezmi a pštrosím perom na neveľkom barete ( z dôb Františka I.(1)) Vedľa neho sedí moja matka, blízka príbuzná tohto Herzoga, moje miesto je za tým istým stolom, no mojej stoličky už niet...“ Vítajú ju podráždene a posmešne. Sluha, nesúci jedlo ju oblieva omáčkou.
(1) František I. (1494-1547) – francúzsky kráľ od roku 1515
Menili sa odevy a epochy, vytrácali sa hrady, objavovali sa kočovné šiatre, odchádzali zasnežené ruské polia a objavovala sa zem Indie, žíhaná horúcim slnkom.
A iba jeden tajomný človek z týchto videní sa objavoval častejšie, ako hocikto iný. Prvý raz v roku 1910.
V talianskom mramorovom paláci ona otvára dvere do svojej izbice, na protiľahlej stene oproti lôžku stáli vysoké hodiny s kyvadlom v skrinke. Ona sa pozerá ne tieto hodiny a vidí ako sa roztvárajú dvierka skrinky a z hĺbky sa objavuje slabo svietiaca postava rytiera v striebornom brnení. Rytier, hľadiac na ňu, zreteľne vyslovil: „Konrád Rudendorf“. A vytratil sa.
Takto sa uskutočnilo prvé zoznámenie s tým, kto prejde tesne za ňou do 20. storočia a v habite jezuita bude chcieť vládnuť Kameňom, daným jej Veľkým Učiteľom. Z mála náznakov, ktoré sú obsiahnuté v jej zápiskoch a rozhovoroch s Učiteľom, neľahko porozumieť, čo predstavuje táto tajomná osoba jej videní, obrátiac sa nato v následných chvíľach jej života v úplne skutočné obrysy. Možno povedať jedno, bol významným človekom, prenikavo zaujímajúcim sa o energie, skôr však deštruktívnymi, a objavil sa vtedy, keď sa jej historický život, porušiac svoj plynulý prúd, nasmeroval k Tomu, ktorý ju viedol po ceste Kozmickej evolúcie. Začal jej brániť, dávajúc poznať, že na tejto ceste nie všetko je ľahké a ani vysoký hierarchický duch priblížiac sa k zemi, neunikne od ťažkostí a opozície.
Tento rytier, v striebornom brnení, ovládajúc dostatočne silným lúčom, bude potom brániť aj Učiteľovi v jeho experimentálnej práci v ňou. A tak ako v dobrodružnom románe, čas vytrhne z nebytia stredovekej Európy ešte jeden tajomný obraz.
Vejúci plášť jazdca, skáčuceho na koni, usilujúc sa za každú cenu chytiť tú, ktorá sa už približovala k bráne kláštora. Tam, za pevnými stenami, malo byť spolu s ňou uchované Veľké Tajomstvo novej energie, čas ktorej a aj on to vedel, ešte nenastal. No rozklad, platí pre všetky časy. Už sa samoľúbo usmieval, úplne presvedčený v tom, že ešte niekoľko skokov koňa a on, preletiac po zdvíhacom moste, zastane medzi ňou a bránou. A túžobne očakávaný vzorec(formula) sa nakoniec ocitne v jeho rukách. No zdvíhací most sa začal v poslednej chvíli neočakávane zdvíhať a kôň, vzpínajúc sa, aby skokom preklenul vzniknutý priestor, odrazu zamrzol, ako keby nejaká neznáma sila stála v jeho ceste. Jazdec popchol ostrohami, no ony len bezmocne skĺzli po kameni. Nemohol uveriť svojim očiam, že kôň skamenel. A v túto chvíľu, na druhej strane útesu kláštora, sa neodvratne a neodvolateľne zatvárali za utečencom ťažké kované dvere.
Ohromený a neuveriac do konca v to, čo sa stalo, skĺzol z kamenného koňa a zoslabnutý klesol na trávu. Opäť utrpel porážku v boji s tou, ktorú mu Osud prisúdil pre večnú opozíciu, pre nekonečné súperenie pred Tvárou Vyššej Sily.
Vesmír a Planéta držia na protikladoch – tak určil Veľký Zákon. V ťažkom a stiesnenom svete Zeme protirečenia vstupujú v zápas, vyvolávajúc pre vzostup potrebné energie. Na Výšinách, protirečenia akoby dopĺňajú priateľ priateľa, a dialektika tohto dopĺňania plodí harmóniu syntézy a pohyb Veľkých Síl.
Ona žila a pôsobila na Zemi, prejdúc nesmierny zástup pozemských životov a vtelení a Konrád Rudendorf jej bol súdený ako prejavenie tohto Veľkého Zákona tu, na Zemi. Pretože bolo povedané: „Ako hore, tak i dole.“
Vesmír sám predstavuje grandiózny duchaplný energetický systém a človek sa v ňom objavuje iba ako jeden z mnohých štruktúr, úzko spojený s ostatnými a spolupracujúci s nimi. O tomto hovorili Vysokí Učitelia v rozhovoroch s ňou a vo svojich radách. Oni vytvorili nový energetický svetonázor, ktorý bol tak nevyhnutný pre prevratné 20. storočie. Tento svetonázor, tak ako akékoľvek iné, sa bude ujímať s ohromným úsilím. Neporozumenie a odsúdenie pôjdu ihneď povedľa neho.
Knihy, ktoré zostavila ako následok týchto rozhovorov a odovzdaní, sa nazývajú Agni Jóga (sanskrit : Agni – Oheň, Božskosť Ohňa), alebo Živou Etikou. Hovorili o tom, že energetický systém Vesmíru žije a rozvíja sa v súlade s Veľkými Zákonmi Vesmíru, takými, ako Zákon Karmy, alebo väzieb príčiny a následku, Zákon súladu formy a energie, Zákon kozmickej spolupráce, Zákon harmónie dvoch počiatkov a mnohé druhé.
Činorodosť Vesmíru je udržovaná energetickou výmenou medzi rôznymi štruktúrami, ktoré sú jeho súčasťou. Kozmická evolúcia človeka je vo svojej podstate energetický proces, v základe ktorého leží tá istá energetická výmena. Energetická výmena je hlavnou hybnou silou evolúcie. V našom trojrozmernom svete sa energetická výmena koná tromi smermi: horizontálne – výmena so všetkým a so všetkými, nachádzajúcimi sa na planéte, vertikálne – výmena s vesmírnymi telesami, so Slnkom, planétami, súhvezdiami Zverokruhu atď. A nakoniec, výmena, keď ju tak možno nazvať, hĺbková, alebo výmena so svetmi iných rozmerov a iných stavov hmoty, prvky ktorých sú tiež uložené v človeku.
Následkom tejto energetickej výmeny prebieha kvantitatívna a kvalitatívna akumulácia energií, ktoré zvyšujú energetický potenciál človeka, národa, krajiny, Planéty a tvoria ďalšie možnosti ich evolučného postupu. Človek môže prechádzať takto evolučný „koridor“ ako objekt tejto evolúcie, alebo jej subjekt. Vzdialenosť medzi týmito pojmami je veľká. Avšak práve na tejto vzdialenosti spolupôsobenia objektu a subjektu konajú sa veľmi významné energetické procesy, začínajúc procesom zdokonaľovania človeka a končiac jeho utváraním ako súcnosti, vplývajúcej na energetiku samotnej evolúcie, usilujúc sa takto uskutočniť pozíciu Kozmického Hierarcha, alebo Bohočloveka. Objekt evolúcie prechádza takýto „koridor“ akoby automaticky, (po)užívajúc jeho energetiku, ale spravidla, neuvedomujúc si túto skutočnosť. Subjekt postupuje vedome a cieľavedome a koná v súlade s plánom evolúcie, osvojenie ktorého je mu úplne prístupné. Najdôležitejšiu úlohu v premene objektu evolúcie na jej subjekt, hrá úroveň poznania jedného a druhého. Poznanie je koniec koncov energetická kategória, ktorá sa tvorí pod vplyvom kozmických procesov v samotnom človeku.
Subjekt evolúcie, ktorý vedome vstúpi vo vzájomné pôsobenie s rôznymi energetickými procesmi vo Vesmíre, môže byť vedome nápomocný evolúcii alebo jej zabraňovať. Toto vzájomné pôsobenie alebo ovládanie samotnej evolúcie, predstavuje najzložitejší tvorivý proces, prístupný vysokým súcnam, a nesúci vždy, možno povedať, experimentálny a náučný charakter. Ak človek poznáva neznáme, tak aj Kozmický Hierarcha koná tak isto, avšak na inej úrovni.
Došlo teda k tomu, že ku koncu 20. storočia naša planéta a ľudstvo na nej žijúce, prišli k novému závitu evolúcie. V knihách Živej Etiky sú zaznamenané základné osobitosti tejto doby: priblíženie k Planéte nových energií, znásobenie spolupôsobenia svetov iných rozmerov s naším hmotným svetom, zručná (obratná) premena človeka psychickou energiou, intenzívna spolupráca s energetickými štruktúrami Vesmíru a rozšírenie energo-informačnej výmeny s nimi, zvýšenie úrovne syntézy hmoty a ducha a nakoniec, utváranie nového, vyššieho a jemnejšieho druhu ľudstva, šiesteho druhu, alebo šiestej rasy ( naša rasa je piata).
Ponechané na posúdenie čitateľovi, práce Eleny Ivanovny Rerichovej: „Sny a videnia“, „Ohnivá skúsenosť“, „Stránky denníka“, „Kozmologické zápisky“, „Skúmanie vlastností človeka“ a nakoniec, jej listy riaditeľke múzea Nikolaja Rericha v New Yorku Z.G. Fosdick, sú unikátnym materiálom, objasňujúcim tento tvorivý evolučný proces, v ktorom sa zúčastňovali Kozmický Hierarchovia, spoločne s Elenou Ivanovnou, pričom ona v tomto procese hrala najvážnejšiu a rozhodujúcu rolu, bez ktorej by sa táto tvorba jednoducho nemohla uskutočniť.
Helena Ivanovna nám dáva možnosť stať sa svedkami unikátneho kozmického procesu, cez ktorý prešla ona sama, prerážajúc cestu pozemskému ľudstvu k výšinám Kozmu, k výšinám ducha a k vyšším formám matérie. Dáva nám príležitosť pochopiť zmysel najzložitejšej a najťažšej cesty, prejdenej ňou, pozemskou ženou. Cestu naplnenú strádaniami, fyzickými a duchovnými, avšak táto je nevyhnutná pre nás všetkých. Vždy existuje ten, kto prináša ľudstvu Oheň …
Vysoké a nízke. Zem a Nebo, malý rozmer a veľký, vysoké vibrácie hmoty a ducha a nízke, jemné a hrubé svety, evolúcia a involúcia – ďaleko nie plný zoznam toho, s čím je treba prichádzať do styku tým, ktorí sa zúčastňujú v grandióznej dráme kozmickej tvorby. Náročnosť predovšetkým spočíva v tom, že v celej členitej a bohatej palete Kozmickej evolúcie, je nevyhnutné spočiatku nájsť ten jediný a neopakovateľný energetický zdroj, s ktorým sa začína evolučné tvorba.
31. októbra v roku 1913, vo včasné zamračené ráno, sa Helene Ivanovne prisnil nezabudnuteľný sen. „ … Stena zmizla, a pred mnou sa otvorila ružovo-červená sféra, v strede – široké a vysoké schodisko, zužujúce sa v perspektíve nahor, jeho vrcholec sa kúpal v ružovom svite. Na oboch stranách schodišťa, na každom stupni, stáli skupiny ľudí v rúchach rovnakého strihu. Na úpätí schodiska – skupiny v červených rúchach s nepeknými čiernymi tieňmi na tvárach a odevoch. Na nasledujúcich stupňoch sa tiene postupne zmenšovali a nasledovne na ďalších stupňoch, ľudia a ich rúcha sa stávali svetlejšími a na vrchole už splývali s čistým ružovým svetlom.
Na úplnom vrchole schodišťa sa objavil obrys obrovskej, krásnej postavy v červenom rúchu s tmavým plášťom prehodeným cez plece. Mala krásne rysy tváre a dlhé čierne vlasy ku pleciam. Tento zovňajšok sa prudko niesol, klesajúc po schodišti, temný plášť vial na strany, avšak na úpätí schodišťa sa zastavil, akoby vzrástol pred ním, zahradzujúc ho, a v úplnom vysilení sklonil sa nad ním, pričom vlny tmavých vlasov sa neobyčajne krásne spúšťali nadol a súčasne sa ukladali záhyby jeho odevu.
Obrátim sa k protiľahlej stene, avšak aj tu prebieha podobný výjav – stena zmizla a namiesto nej sa objavila žiarivo dúhová sféra. Stojí tam podobné schodisko a jeho vrcholec sa kúpe v slnečnom svetle. Podobné skupiny ľudí na oboch stranách schodišťa a na každom stupni. Dole, na začiatku schodiska, sa šaty ľudí belejú, avšak pri nasledujúcom stúpaní, oni sami a ich odev svetlejú, striebristo sa lesknú, splývajúc na vrchu so žiarivým svetlom. Ako v predchádzajúcej sfére, na vrcholci, na pozadí oslepujúceho svetla slnka, rysuje sa Majestátny Zovňajšok, tvár spoza svetla nemožno rozoznať, ale poznanie srdca napovedá, že toto je Podoba Krista.
Pomaly, veľmi pomaly začína On schádzať dolu, naťahujúc do strán pravú a ľavú ruku, dotýkajúc sa skupín stojacich ľudí. S týmto dotykom, nad hlavami ľudí vzplanú jazyky ohňov, pričom každá skupina vo svojej vlastnej farbe, a tieto všetky ohne tvoria dúhu najnežnejších tónov.
S obdivom pozerám na túto krásu, znenazdania ma uchytí vietor, moje smútočné šaty (po smrti matky) ostávajú ležať, a ja som vyzdvihnutá, tiež v svetlom rúchu, ku úpätiu schodiska a postavená do stredu spodnej skupiny ľudí. Úpenlivo čakám – príde ku mne Kristus, dotkne sa ma a aký oheň sa rozhorí nad mojou hlavou? Kristus prichádza, naťahuje pravú ruku, a vo vytržení cítim, poznávam, že z môjho temena vyšľahol plameň a vzplanul modro-strieborným Ohňom.“ Ohňom vysokého bytia.
Tento obraz – videnie, niesol v sebe najhlbší filozofický zmysel. Nasvedčoval o tom, že v každom kozmickom úkaze vždy spočívajú dva počiatky, dva protiklady: Kristus, žiariaci svetlom a dobrom a iné bytie, jemu protikladné. Každý z nich má svoju cestu a svoje schodisko stúpania a klesania. Tieto cesty prechádzajú cez Vesmír, cez svety rozmanitých rozmerov. Hmotný svet sa nachádza na začiatku tejto cesty, na úpätí schodiska. Toto schodisko, spájajúc Nebo a Zem do jedného energetického systému, v sebe zahŕňa ešte jeden podstatný zmysel. Po ňom možno vystúpiť a možno zostúpiť, alebo vykonať evolúciu a involúciu – tiež dva protiklady, ktoré existujú len súčasne. Energetická situácia vo Vesmíre je taká, že bez involúcie nie je evolúcia. Evolúcia sa začína s involúciou, vo všeobecnom i v konkrétnom zmysle. Hovoríme mnoho o evolúcii, no involúciu buď vôbec nespomíname, alebo ju chápeme veľmi úzko – ako pád, ako neschopnosť udržať sa na určitom stupni stúpania a zostup na nižšiu úroveň. Neberieme v úvahu dialektiku spolupôsobenia evolúcie a involúcie v jej širokom kozmickom zmysle, neberieme v úvahu energetický variant tohto spolupôsobenia. Bez involúcie niet evolúcie – pravda, bez osvojenia ktorej ťažko, alebo jednoducho nemožno, pochopiť zmyslel podstaty energetiky evolúcie. Pre to, aby sa mohla začať akákoľvek evolúcia, ohnivá iskra ducha musí vojsť, alebo zostúpiť do inertnej hmoty. Pre duch toto znamená involúciu, pre hmotu – začiatok evolúcie. Takýchto „začiatkov“ je mnoho, pretože na každom stupni evolúcie sa nachádza vlastný druh hmoty a vlastná frekvencia vibrácií ducha. A každým razom, pri prechode na nový závit stúpania, sa bude opakovať involučný impulz, alebo inakšie – vo vlastnú hmotu vojde vlastná iskra ducha, ktorá svojou energiou a svojou frekvenciou vibrácií vytvorí rozdiel potenciálov dvoch základných protikladov, tak nevyhnutný pre prácu energií vzostupu.
Vzájomné spolupôsobenie involúcie a evolúcie takto isto vyvoláva nutné podmienky pre samotné stúpanie. Veď čo je to iskra ducha? Je známe, že duch ako taký v slobodnom stave v prírode nejestvuje. A preto úlohu tejto iskry, spravidla uskutočňuje Vysoká Súcnosť. Nato, aby matéria sveta nižšieho stavu získala schopnosť ku ďalšej evolúcii a ďalšiemu posuvu, Vysoká Súcnosť, alebo Kozmický Hierarcha, musí zostúpiť dolu, t.j. vstúpiť do evolúcie.
Videnie, vzniknuté pred očami Heleny Ivanovny Rerichovej, verne zobrazovalo v zrozumiteľných a jasných obrazoch tento najvážnejší a najzložitejší moment Kozmickej evolúcie.
Majme na pamäti, Kristus pomaly klesá nadol, okolo tých, ktorí už dosiahli určitý stupeň stúpania. On mieri tam, kde na úpätí schodiska stoja tí, ktorí ešte nevystúpili na potrebný stupeň. Nad nimi ešte neboli ohne, ktorými svietili tí, ktorí sa už pozdvihli. Samotná Helena Ivanovna sa ocitla na úpätí schodiska. Kristus natiahol ruku a nad ňou vzplanul oheň, tak potrebný všetkým stojacim vedľa. Tak sa uskutočnilo veľké tajomstvo Kozmickej Evolúcie a začala, predtým nebývalá, jej tvorba.
Subjekt evolúcie, Vysoké Súcno, Kozmický Hierarcha, alebo Veľká Duša, ako hovoria v Indii, ukončiac cyklus svojich pozemských vtelení, môže pokračovať vo svojom stúpaní vo Vyšších Svetoch. No niektorí z nich, ovládajúc energetickými mechanizmami evolúcie, sa znovu dobrovoľne vracajú na Zem, aby iskrou svojho ducha začali novú etapu, alebo nový závit Kozmickej evolúcie ľudstva. Obetujúc sa, vedome idúc do involúcie, kladú základ evolúcie človeka. Dnes ťažko povedať, ako sa realizuje táto vedomá vôľa Vysokej Súcnosti. Aké jestvujú objektívne a subjektívne okamžiky, hrajúce základnú úlohu v tomto vyvolení. Toto tajomstvo je nám doposiaľ neznáme. Navracajúc sa do ťažkého a neusporiadaného sveta Zeme, Veľká Duša prináša Veľkú energiu, ktorú tak zreteľne presne zobrazil vo svojom obraze litovský umelec – prorok Ciurlionis. Kristus, ktorého podľa oprávnenosti volajú Spasiteľom, nasýtil svojou duchovnou energiou celú epochu, dlhú dve tisíc rokov. Táto epocha v sebe zaznamenala rozkvet a nato úpadok 5-ej rasy. „Keď sa Kristus, – napísala neskôr Helena Ivanovna, – sužoval na Kríži, kto rozumel, že starý svet sa končí a už vzplanul nový úsvit a nový Boh sa vzniesol nad Zemou“. Uvedomovala si, keď písala tieto riadky, že práve jej, Vysokému Kozmickému Hierarchovi, bolo súdené splniť podobnú misiu? Rozpomenula si, položená na križovatke medzi dvoma svetmi – Hmotným a Ohnivým – o modro-striebornom ohni, ktorý Kristus zažal nad jej hlavou a odovzdal jej, spolu s ním, ako žene, všetko bremeno i dramatickosť úlohy evolúcie?
Učitelia, ktorí jej diktovali knihy Agni Jógy, hovorili o príchode epochy Matky Sveta, o novom evolučnom závite, ktorý nasycuje ženská energia a ženy zohrajú hlavnú úlohu vo vytvorení nastávajúceho Nového Sveta. Toho Nového Sveta, kde sa sformuje šiesty energetický druh ľudstva, tak veľmi nepodobný svojimi schopnosťami a energiami na predstaviteľov nášho, piateho druhu. Ona sa dobrovoľne vrátila Zem, aby prekliesnila cestu tejto šiestej rase a položila pre ňu nový energetický koridor evolúcie. Stála na prahu tohto Nového Sveta, nesúc v sebe nové a staré energie, tvoriac v sebe, ako človeku piatej rasy, nového človeka šiestej rasy. Bez tohto diela, sa šiesta rasa nemohla uskutočniť. Jej slabé výhonky, ktoré sa začali objavovať na Zemi v 40-tych rokoch minulého storočia, mohli zahynúť bez takejto energetickej podpory a doplňovania.
Avšak v jej ceste bolo čosi také, čo ju odlišovalo od cesty Krista. Kristus, zostával Bohočlovekom aj na Zemi a po smrti i vzkriesení sa stal Bohom. A hoci jeho bosé nohy kazateľa a divotvorcu kráčali po hriešnej zemi, zdalo sa, že jej hmotná ťažoba sa Jeho nedotýkala. Žil v ňom neustále a nevyhnutne Syn Boha, a toto Ho vždy upieralo k Nebu, tam, kde sa Mu otvárali iné a ďaleké Svety. Vždy ukazoval svojim učeníkom na toto Nebo a hovoril o obdivuhodnej kráse týchto nie tunajších Svetov. Vždy zostával Synom Neba aj v tom, akou nie tunajšou krásou bol naplnený, i v tom, ako žil a čo tvoril.
Pred ňou však stála iná, úplne nová úloha. Ako pozemská žena, žijúca obyčajný život, musela cez seba akoby spustiť toto Nebo na Zem, aby ju učinila lepšou, jemnejšou a energetickejšou. Toto potrebovala nová etapa evolúcie. Práve v takej podobe sa mohla Zem dotknúť Neba a vstúpiť do kontaktu s inými Svetmi, dotykom, ktorý bol tak nevyhnutný pre jej ďalší postup. A Helena Ivanovna musela pritiahnuť, na pravidelným porušovaním všetkých Kozmických Zákonov vysilenú Zem, Vyššie energie, Vyššie sily. Len toto mohlo zachrániť planétu a odviesť ju od neodvratnej katastrofy. „Tvorivá činnosť, – čítame v jednej z kníh Agni Jógy, – sa prejavuje v celom stvorení, a čakajúce energie nachádzajú svoje uplatnenie buď v druhých cykloch alebo v druhých svetoch a formách. Takto oheň Agni Jógy vytvára svoje formy, premieňajúc sily vôkol seba. Takto Tara(1) usmerňuje prúd a uvádza tvorivú činnosť nového stupňa.“ A ešte: „…Agni Jóga sa utvrdzuje ako priamy vzťah s ďalekými svetmi … tak nositeľka „Čaše Posvätného(Drahocenného) Ohňa“ dáva našej planéte plamenné očistenie. Takto sa tvorba psycho-duchovnosti ukladá do Nového stupňa. Keď Kozmická magnetická sila potvrdí prejavenie ohňov, vtedy možno povedať, že sa blíži Obdobie Nového.“
(1) Tara (Sanskrit: tārā) – žena bohyňa, ženský ekvivalent Archáta, sestra Bieleho Bratstva. Tara zosobňuje mystické poznanie ako protiklad rituálnej viery. V prenesenom význame je matkou Budhu, ako „Múdrosť“ Učiteľ nazýval H.I.Rerichovú – Tarou.
Na planéte Zem, v 20.storočí, v predvečer jej nového evolučného závitu, sa začínal evolučný experiment, prvý krát v histórii (moderného) ľudstva vedecky vyložený a ozrejmený.
Experiment uskutočňovali Kozmickí Hierarchovia, ako subjekty evolúcie, ktorí mohli na ňu pôsobiť a mohli ju viesť prísne v rámcoch Veľkých Kozmických zákonov. Stáli na rôznych stupňoch Kozmickej evolúcie a boli rôzne priblížení k Zemi. Avšak na Zemi, dole, prinášajúc svoju Veľkú obeť, zostávala ona, ruská žena Helena Ivanovna Rerichová, žena svojho muža a matka dvoch detí, od ktorej teraz závisel osud Kozmickej evolúcie planéty Zem. No o tomto vtedy vedeli sotva najbližší. A málokto rozumel, že so zahájením jej bolestného experimentu, nad Planétou zahorel úsvit Nového Sveta. Avšak nový Boh sa nad ňou nevzniesol. Nad zemou vstala ona, Kozmický Hierarcha a Veľký Učiteľ …
„Urusvati“(2), – písal Ten, kto ju viedol kozmickou tvorbou, – „zjavuje zemi spojenie z nebom. Urusvati zjavuje mieru krásy symfónií sfér. Urusvati zjavuje lúč Svetla, prenikajúci stenami. Urusvati zjavuje Štít, ukázavší prúd Nebeských telies. Urusvati zjavuje let šípov ducha. Urusvati zjavuje pochopenie hutnosti hmoty podľa želania ducha. Urusvati poukazuje na prázdnotu tej mysle, ktorá nie je zapálená duchom, pretože Naša je cesta Zeme do Paláca pretvorenia.“ A tu tiež: „Teraz rastie nové pochopenie pozemskej cesty na Nebo. Utvrdiť Chrám je možno len cestou Zeme. Keď váha kameňov Chrámu z Ducha dosadne na Zem, My všetci povzdychneme. Urusvati počuje. Urusvati vie. Urusvati zjavuje. Urusvati je zjavená, aby sa rozhorel na Zemi zázrak. Urusvati, je treba utkať čisté pokrytie nášho Štítu, preto hovorím – „nebráňte našej Urusvati!““
(2) Urusvati – „Svetlo hviezdy rána (úsvitu)“ duchovné meno E.I.Rerichovej, prijaté ešte v čase vtelenia v dobe Buddhy Gautamy.
V týchto dvoch úryvkoch z „Ohnivej skúsenosti“ je obsiahnuté všetko podstatné: i špecifikum etapy Kozmickej evolúcie, prežívaného Planétou i ciele, stojace pred Elenou Ivanovnou, ktorá šla na trýznivý a bolestný experiment a nakoniec, tie výdobytky, ktoré prinesie Zemi práca Kozmického Hierarcha, umiestneného v neľahké pozemské podmienky s cieľom ich zmenenia.
Súhlasila s obyčajným pozemským vtelením, bez akýchkoľvek úľav a súpisu jej odlišností. Experiment musel byť „čistý“. Od tejto „čistoty“ závisela kvalita toho Nového Sveta, na prahu ktorého sa všetko i uskutočňovalo. O toto oni, Hierarchovia a Veľkí Učitelia, dbali v jej rozvoji v detstve, vyvolávali jej sny a videnia, prostredníctvom ktorých chápala seba a všetko, čo bolo s ňou spojené. Držali nad ňou svoj Štít, snažiac sa ochrániť ju od nepotrebných náhod a uľahčiť jej život. Nemohli ju však ochrániť iba od jedného – od neporozumenia blízkych a obklopujúcich. Tí neverili tomu, čo videla a čo počula. Jej hlavný Učiteľ a Radca, Hierarcha vysokého stupňa, ju viedol od detstva až do posledných dní. To vtedy On, pred mnohými rokmi, stál pod stromom v rannej záhrade, to On spojil striebornou niťou jej srdce so svojim a potom sa jej zjavil v podobe Svetlého Chlapca. A taktiež On jej dal predstavu o veľkolepej kozmickej úlohe, ktorú potom ona vyplní.
„Obdobie od štyridsiateho roku života, – písala Elena Ivanovna, – sa utvrdilo novým dosiahnutím priblíženia sa k Učiteľovi a Učeniu Svetla. Radca sa zjavil spočiatku ako Ind, no keď sa vedomie žiačky rozšírilo a naučilo sa pojímať, Prekrásny Zovňajšok sa začal postupne meniť a prijal nakoniec Vznešenú Tvár Kozmického významu – Vládcu Múdrosti a Krásy, Vládcu Svätej Šambaly. Spolu s rozšírením vedomia sa jej dostalo novej možnosti priblíženia sa k Posvätnému (Skrytému) Poznaniu, prijatiu Ohnivej Skúsenosti a nakoniec, účasti v kozmickom budovaní a spolupráci s Veľkým Radcom, Vladykom Svetla“.
Jej unikátne zápisky o „kozmickom budovaní“, ktoré nazvala „Ohnivá Skúsenosť„, patria k roku 1924, kedy Rerichovci žili v Darjeelingu a chystali sa na Centrálno-Ázijskú expedíciu. Toto pojivo v čase a v priestore, vzniknuvšie medzi samotným Kozmickým experimentom a rysujúcou sa expedíciou, opäť potvrdzuje významný evolučný prídavok tejto expedície, tajomstvo ktorej ešte doteraz nie je odhalené do konca.
Približujúc sa bezprostredne k evolučnému tvoreniu, Veľký Učiteľ sa usiloval vysvetliť Elene Ivanovne jeho podstatu a tie ťažkosti, ktoré sa vyskytujú a budú vyskytovať na jeho ceste: „Budovanie nových svetových kombinácií neprebieha tak ľahko. Odstraňované centrá sa pokúšajú spôsobiť ťažkosti úsiliu nových. Tvorí sa nová pamäť. Prekonávame búrku a lejak“.
„Na tri časti, – hovorí On, – sa rozdeľuje naša práca. Prvá – hľadanie zlepšenia zemského plánu. Druhá – bádanie odovzdávania týchto výsledkov. Tretia – hľadanie spôsobov spojenia so Svetmi“.
Ona za zúčastnila v utváraní všetkých troch etáp, a v každej z nich bola prítomná jej energetika, jej bolesť a strádanie. „Povedať a napísať o všetkom tomto bolo ľahko. Urobiť tak – nadzemsky ťažko“, ako napísala sama v jednom z listov. Je možné, že práve ona, ako nikto druhý, chápala dôležitosť Zeme v tomto kozmickom tvorení a prejdúc cez všetko a pochopiac vysokú Skutočnosť „Ľudskými rukami a ľudskými nohami“, potom napíše:“ Avšak na Zemi, ako vo Vyhni skúseností“, stretajú sa najrôznorodejšie energie, priťahujú sa a prejavujú sa očistou a premenou na dokonalejšie, alebo jemnejšie, pôsobením ohňa prebudeného ducha. Od takýchto narážaní a neočakávaných spojení rôznych energií rodia sa nové energie, nesúce nové tvorenia, nové možnosti. Tu je miesto posledného Súdu, lebo tu sa koná prebierka. Majte na pamäti … len na Zemi môžeme nadobudnúť a asimilovať nové energie alebo obnoviť zloženie svojich energií.“
V tomto spočívala nový tvorivý zámer Kozmických Hierarchov. Predovšetkým Zem, opora na nej, zvedenie na ňu Vyššie energie. Len týmto spôsobom možno pretvoriť hutnú matériu pozemského sveta, zjemniac ju a zvýšiť jej energetický potenciál. Učiteľ nazýval tento proces – „ na Zemi dotýkať sa Neba“. Nevzďaľovať sa od života, neodchádzať od Zeme …
„Vyšší pokyn – prejaví Spojenie, nenarušujúc podmienky života“, hovoril On. Obrat v kozmickej tvorbe bol novým a neobyčajným. On akoby boril predchádzajúce duchovné napracovania ľudstva a pozýval k novým výšinám. Začala sa etapa urýchlenia evolúcie a evolučný koridor sa začal zužovať. Urýchlenie potrebovalo nové koncepčné postupy, nové metódy. Skrytá nám kozmickými tajomstvami a našou vlastnou nevedomosťou, tvorila sa a rozvíjala, nepoznajúc limity a hranice, Náuka samotného vesmíru, samotného ducha a hmoty. Prichádzalo neobyčajné a veľkolepé tvorivé dielo preduchovnenej matérie, rodiacej v nekonečnej syntéze energetické vzplanutia evolučných Iskier (Zábleskov). Vznikalo odkrývanie Nových Svetov pre Zem a na Zemi. Pripravovali Zem na novú cestu ku Novému svetu a Novému človeku. A ako zaklínadlo, zaznievali slová kozmických Hierarchov, obracajúcich sa k Tej, ktorá vzala na seba pozemské bremeno experimentu: „Pomôž Nám, pomôž Nám, pomôž nám na všetkých cestách. Budujeme nový zväzok Zeme s Nebom“. Nie je potrebné opisovať tu všetok priebeh grandióznej kozmickej skúsenosti. Lúče Kozmických Hierarchov, ako jemné chirurgické nástroje, tvarovali novú energetiku Eleny Ivanovny Rerichovej, v ktorej Zem sa zjednocovala so Svetmi v inom stave hmoty a v iných rozmeroch. A predovšetkým s Ohnivým Svetom, svetom tvorby ducha, bez ktorého by nebolo možné ani obnovenie Zeme, ani nový evolučný závit, ku ktorému sa usiloval preduchovnený Kozmos. Na každom kroku takejto tvorby vznikali svoje ťažkosti, svoje nebezpečenstvá. V jednej z etáp Tvorcovia porozumeli, že „lúče môžu prejsť vo vlny ohňa, spaľujúceho pokrytie centrov“. V tomto prípade vznikalo smrteľné nebezpečenstvo pre samotnú Helenu Ivanovnu. Bolo možné vydať sa druhou cestou: prenos cestou akumulácie bez zapálenia(roznietenia) centier. Ale vtedy sa vylučoval princíp Krásy, zakladajúci sa na ohnivom základe. Hierarchovia rozumeli, že „v súčasnosti bez Krásy nemožno pokročiť. Všetko možno podstúpiť, len aby bola zachovaná zásada krásy … Prejavenie ohňa je treba chrániť, inakšie fakľa ducha môže zhorieť bez zmyslu.“
Nie je nám dané doposiaľ poznať, ako Oni vyriešili tento problém – ochrániť obal centrov Eleny Ivanovny Rerichovej a uchovať ohnivé prejavenie Krásy. Ona prešla do písmena po ostrí britvy. Čo ju to stálo, vie len ona sama.
Občas prežívala obrovské energetické preťaženia. Kanály spojenia prenikali jeden za druhým.
Kanál spojenia s Učiteľom, vnímanie Jeho Lúča, boli obvyklými a všednými. Ale kozmická tvorba, príprava nového stupňa evolúcie, potrebovali jej spojenie so všetkými Hierarchami, ktorí sa nachádzali v energetickom Centre Planéty. Nazývajú sa rôzne: Bratstvo, Šambala, Posvätná krajina. Energia ich lúčov bola napätá a chvíľami spôsobovala bolesť v celom tele.
Práve vtedy, prostredníctvom otvoreného kanála spojenia, začali prichádzať údaje o vnútornom živote Bratstva, z ktorej ona potom zhromaždila knihu, dajúc jej názov – „Nadpozemské“. V 1946 roku, v jednom zo svojich listov do Ameriky akoby zhrnula výsledok, ňou uskutočnený. „Veď nastupujúca epocha poodhalí aj záves nad Svetom Nadpozemským. Mnohé sa stane zreteľným a prístupným pozemskému cíteniu … Hranice medzi duchovným a materiálnym, medzi pozemským a nadpozemským sa začnú postupne stierať a ľudia si ešte počas pozemského života budú vedome pripravovať uplatnenie v nadpozemskom Svete. A samotný pozemský život nebude útržkom bez zmyslu, no ukáže sa ako vedomé tvorenie, dodržaním a doplnením úlohy, prijatej na seba v oboch svetoch !“
Zem rýchlo prichádzala k novému evolučnému závitu, a akoby niekde zďaleka sa niesol hlas Učiteľa: „Môj Dom je nateraz v Púšti, kde sme sa zišli pre budovanie Novej Epochy.“
Poznatky o Bratstve, ktoré stretávame v materiáloch zbierky, sú nové a netušené a odhaľujú málo známe aspekty jeho činnosti. Skoršie sme vystihovali život Bratstva z mýtov a legiend. Nový kanál dal príležitosť získať informáciu o jeho reálnom živote, podobnom i nepodobnom nášmu pozemskému.
„Okrem nizučkých kvetov, Moja záhrada je plná aj rastlinami dlhými a ťahajúcimi sa. Keď je počasie pochybností, mnohé rastliny sa vnášajú dovnútra. Aj na rímsach schodiska stoja kvety, a záhradník starček odnáša už odkvitnuté rastliny … Červenalo-žltá Veža je spojená prechodmi s ostatnou budovou. Z diaľky budovy možno prehliadnuť časom opracované skaly, zľahka svažité. Okná vonkajších stien možno prijať vtákmi za hniezda. Pustatina navôkol nie je smutná. Často prechádza pútnik, nepodozrievajúc, no udivujúc sa chovaniu svojho koňa alebo ťavy. Zvieratá obracajú hlavy k neživým kameňom a aj sa pokúšajú zabočiť tam, kde sú akoby nazhromaždené skupiny balvanov. Niektorí dokonca videli nápisy na stenách, avšak nakoniec, prijali ich za prácu červotočov. Pochopiteľne, neočakávaný pútnik bude vždy odvedený stranou. Každý čosi počuje. Ale obyvateľ púšte je zvyknutý k hlasom a ohňom pustatiny.“
Predtým, ako Helena Ivanovna navštívila Bratstvo, prešla príslušnou prípravou a ukázali jej jeho Múzeum, unikátnu zbierku exponátov, vypovedajúcich o kozmickej evolúcii našej planéty. Tamtiež, v pevných stenách Veží Posvätnej krajiny, nachádzal sa Kameň, jeden z najtajomnejších úkazov na Zemi.
„Kameň spočíva na poduške, ktorá leží na podstave z mramoru a oddelená kruhom kovu Lítia. Tam, v rytme, mlčiac nasycujeme priestor. Hlboko leží táto Úschovňa, a mnohí nemajú tušenia, ako počas ich sna Biele Bratstvo schádza po galériách na nočné bdenie.“ Toto „nočné bdenie“ je verne a zreteľne zobrazené Nikolajom Konstantinovičom Rerichom na obraze „Najposvätnejší (Klenot Hôr)“. Jaskyňa, ukrytá hlboko pod zemou, obrovské monolity horského kryštálu, tajuplná zlatistá farba, oblievajúca postavy v dlhých jasných odevoch, Čaša s plameňom v rukách Predstaveného a nezreteľne označený predmet na základni z mramoru“. „Nočné bdenie“ je veľmi významný energetický proces privádzajúci v súlad rytmus Planéty s Kozmickým magnetom. Energetický rytmus samotného Kameňa je rytmom Kozmického magnetu alebo Srdca nášho Vesmíru, ktoré sa nachádza v priestranstve súhvezdia Orión. Energetika Heleny Rerichovej bola súhlasná s rytmami Kozmického magnetu práve prostredníctvom tohto Kameňa. Inakšie by sa experiment neuskutočnil. „Keď centrá verne odrážajú vôľu Kozmického magnetu, – napísané v jednej z kníh Agni Jógy, – potom psychodynamika ducha zjednocuje Vyššie plány s planétou“.
Dýchanie alebo rytmus Kozmického magnetu určuje zrodenie a umieranie Vesmírov. Potom je treba, aby akékoľvek kozmické tvorenie prebiehalo v jeho cykloch, inakšie neprinesie želané výsledky. V Kameni, uvádzal Učiteľ, „je obsiahnutá čiastka Veľkého Dýchania – častica duše Oriónu. Odhalil som význam Kameňa. Naznačil som na Klenot Veľkého Ducha. Urusvati, je treba pripojiť kameň ku tvojmu bytiu. Kameň, nachádzajúc sa pri tebe, splynie s tvojim rytmom a prostredníctvom súhvezdia Oriónu upevní zväzok prisúdenou cestou“.
Tentoraz Evolúcia predala Kameň, alebo Poklad Sveta, žene. Pretože nad novým závitom Kozmickej evolúcie vyšla belasá hviezda Matky Sveta a s menom ženy sa začínal Nový Svet.
Základná etapa kozmického experimentu, navzdory všetkým ťažkostiam a nebezpečenstvu, sa zakončila úspešne uprostred roku 1924. Druhého júna nad Planétou zaznel rozochvený hlas Učiteľa: „Kristus zapálil modrý oheň. Kristus poslal požehnanie … Nikdy tak nevoňali ľalie a Buddha si obliekol fialový šat … Slávnosť Urusvati – Náš Sviatok …“
Planéta hlas nepočula. Avšak Ona, Jediná, všetko pochopila. Vznešený prstenec Bratstva sa dotkol jej hlavy. „Urusvati, nad tebou je Naša Obruč s Kameňom“.
