N. K. Rerich Altaj – Himaláje. Predslov B. G. Gafurov. Doslov A. P. Okladnikov. Moskva, „Mysl“, 1974.
…..8. október. Vznikla séria obrazov „Maitreja“ .
…Séria „Maitreja“ sa skladá zo siedmich častí. 1) Šambala prichádza. 2) Kôň šťastia. 3) Pevnosti stien. 4) Zástava Prichádzajúceho. 5) Moc jaskýň. 6) Šepoty púšte. 7) Maitreja Víťaz.
R. RUDZITIS Kozmické struny v tvorbe Nikolaja Rericha / Richard Rudzitis. Minsk: Zvezdy Gor, 2009. — 170 s.
…Motív priblíženia sa niečoho mohutného, príchodu novej, svetlej epochy je obzvlášť výrazný v obrazoch tematického cyklu, ktorý sa nachádza v Nižegorodskom múzeu (1925–1926).
„Zástava Prichádzajúceho“ („Pieseň o Rigden Džapovi“) — v horskom priesmyku v Himalájach, skoro ráno, na skale je zavesená tibetská tanka (ikona). Pred obrazom Vládcu sa v modlitbe skláňajú pútnici. Ich postavy vyžarujú úctu, možno niekto opakuje mantru – „Óm mani padme hum“. Ľudia oddychujú po dlhom a náročnom prechode a tieto hodiny trávia v rozjímaní, v duchovných rozhovoroch o Epoche svetla. A zdá sa, že ich myšlienky osvetľujú sneh, skaly, samotný priestor…
V. A. FILIPPOV Séria Maitreja
Expozícia Gorkovského štátneho múzea výtvarného umenia obsahuje jedenásť diel N. K. Rericha, ktoré pochádzajú z rôznych období jeho tvorby. Ich hlavnú časť tvorí séria „Maitreja“. Keď umelec v roku 1926 navštívil Moskvu, ponechal tieto obrazy u A. B. Lunacharského ako dar sovietskej vláde. Od Lunacharského prešla séria „Maitreja“ na začiatku 30. rokov 20. storočia do rúk A. M. Gorkého, ktorý ju v roku 1936 odovzdal do Gorkovského umeleckého múzea.
Séria „Maitreja“, vytvorená v októbri až decembri 1925 počas neočakávaného zastavenia na ceste cez Himaláje a Altaj, odzrkadľovala živé dojmy z prvého priameho stretnutia umelca s prírodou, starovekou kultúrou, umeleckými pamiatkami a poetickými legendami Východu.
Umelec bol uchvátený krásou horských scenérií: „Je nemožné opísať krásu tohto mnohodňového snehového kráľovstva. Tá rozmanitosť, tá výrečnosť obrysov, tie fantastické skalné mestá, tie skaly. A popri tom, to ohromujúco zvučné ticho púšte. Ľudia sa prestávajú medzi sebou sporiť, všetky rozdiely sa stierajú a všetci bez výnimky vstrebávajú krásu horskej pustiny.“
Keďže Rerich sám na vlastnej koži zažíval zušľachťujúci vplyv horskej prírody, vo svojich obrazoch sa snaží vyvolať u diváka podobné pocity. Ďalším dôležitým zdrojom a súčasťou obsahu obrazov zo série „Maitreja“ sú budhistické príbehy, ktoré Rechicha nadchli a s ktorými sa zoznámil počas svojich ciest. Obrazy tejto série sa stávajú akýmsi umeleckým odrazom legiend o Maitreji, Šambale a Rigden-Džapovi.
V severnej Indii, Tibete a Mongolsku bol osobitne uctievaný Budha Maitreja – nastávajúci Budha, ktorý sa údajne má zjaviť na zemi a zachrániť ľudstvo tým, že nastolí mier a spravodlivosť. Nástup šťastnej éry Maitreji Rerich spájal s cyklom legiend o Šambale, krajine šťastia. Tá sa údajne nachádza niekde na severe a jej odrazom je polárna žiara. Zároveň sa Šambala vníma ako éra budúcej všeobecnej rovnosti a šťastia, ktorá sa na Zemi čoskoro začne.
Predpoveď o nástupe éry Šambaly v 20. rokoch 20. storočia fascinovala všetky národy Ázie. Rerich poznamenal, že Čokej-Bator, hrdina mongolského národno-oslobodzovacieho pohnutia, zložil pieseň o Šambale. Vznik kráľovstva Šambaly bude údajne spojený s bitkami, ktoré preslávia knieža Rigdena-Džapa, veliteľa vojsk Šambaly, a bude sprevádzaný znameniami a symbolmi, ktoré Rerich často používa v obrazoch zo série „Maitreja“, „Ohnivé znamenia sprevádzajú éru Šambaly“, jedným z týchto znamení je červený jazdec. Ide zrejme o vyobrazenie vládcu Šambaly, veľmoža Rigden-Džapa, ktorý v sprievode svojho nebeského vojska vedie poslednú bitku s nepriateľmi:
„A ohnivý jazdec povstane na horách Svetla… To sám Vládca sa ponáhľa a jeho zástava už vlaje nad horami.“
V legendách o Maitreji a Šambale Rericha zaujímalo mnoho vecí. Bol to symbolický podtext aj hľadanie vnútorného zmyslu, túžba po očistení a vyjadrenie sna o šťastnej budúcnosti, v ktorej sa tak zložito preplietli náboženské predstavy minulosti, životné túžby ľudí Východu a vplyv Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, ktorá dala jasný príklad premeny života.
Obrazy zo série „Maitreja“ umelec usporiadal do určitého logického sledu. Ten je daný narastajúcim množstvom symbolických prvkov, akoby postupnou prípravou atmosféry zázraku spojeného s budhistami očakávaným príchodom Budhu Maitreju a vznikom kráľovstva Šambaly. Kým v prvých obrazoch série prevládajú konkrétne prírodné motívy a symboly viery zachytené na pamiatkach starovekej architektúry, v posledných dielach série, akoby zameraných do budúcnosti, sa objavujú fantastické obrazy červených jazdcov a záverečný obraz „Maitreja Víťaz“ pôsobí ako akási apoteóza Maitreji, ako hymna na prichádzajúce legendárne kráľovstvo Šambaly.
V roku 1925 vznikol obraz, ktorý predznamenal sériu „Maitreja“ a je s ňou spojený – „Červené kone“ („Kone šťastia“). Takmer celé plátno zaberá majestátna panoráma Himalájí, pokrytých večným snehom. Kryštálové pyramídy horských hrebeňov sa mohutne týčia do výšky. Ako keby boli živé, v strede sa hromadia záhyby kamenných masívov. Diváka uchváti neobyčajná krása tejto prírody, ktorú umelec s úctou oslavuje. Himaláje nazval „kupolami sveta“.
Na pozadí pozoruhodne presne znázorneného horského výjavu je zobrazená zdanlivo fantastická scéna: v pravom dolnom rohu obrazu je postava človeka v žltom špicatej žltej čiapke, ktorý vypúšťa malé červené kone. Nie je tu však nič tajomné. Obraz znázorňuje obrad uctievačov Budhu – obetovanie koní šťastia: budhistickí mnísi, stojac na horských vrcholkoch, hádzali do vzduchu koníky vystrihnué z hrubého papiera a sprevádzali ich zaklínaniami. Prúdy stúpajúceho vzduchu zachytili tieto papierové figúrky a odniesli ich do diaľky. Pre pútnikov a cestovateľov mali slúžiť ako poslovia dobrých prianí. V knihe Rericha „Srdce Ázie“ sa nachádza popis tohto obradu: „V Ladaku sme sa po prvýkrát stretli s pozoruhodným zvykom lámov. Za nepriaznivého počasia vystupujú na vrcholy a s modlitbami rozhadzujú malé vyobrazenia koní na pomoc strádajúcim pocestným. Pripomenulo mi to povesť zo severnej Dviny, kde Prokopius Spravodlivý sa modlil za neznámych plavcov, sediac na vysokom brehu mohutnej rieky. Známky ľudskosti!“ Téma takto zaujala umelca svojou paralélou so staroruským obradom, ktorý Rerich zobrazil už v obraze z roku 1914 „Prokopiáš Spravodlivý sa modlí za neznámych plavcov“.
Napriek prítomnosti veľkého množstva ostro zakončených horských tvarov, členitého rytmu skalnatých masívov a tmavých priehlbín kompozícia nevyvoláva pocit nepokoja ani rytmickej nesúrodosti. Všetky časti obrazu sú harmonicky vyvážené. Jej dekoratívna štruktúra je určená skutočnými črtami horskej prírody: chladný čistý horský vzduch je totiž mimoriadne priezračný, a preto sa farby vnímajú ako mimoriadne intenzívne. Čistá, iskrivá farba, žiariaca svetlom a modrou farbou, evokuje predstavu snehu osvetleného jasným slnkom. Kryštálová jasnosť celej kompozície obrazu umožňuje akoby pocítiť majestátne „zvučné“ ticho.
Obraz „Červené kone“ vytvára epický obraz Himalájí. Symbolický podtext sa tu organicky vplieta do obrazovej štruktúry plátna. Viera Rericha v efektívnu, zušľachťujúcu silu prírody tu nachádza svoje konkrétne stelesnenie.
Obraz „Kôň šťastia“ už zo série Maitreja série znázorňuje veľkú horskú osadu, pozostávajúcu z množstva budov s plochými strechami typickými pre Východ. Zrejme ide o Hotan – mesto, kde Rerichova expedícia, zadržaná nepriateľsky naladenými úradmi, strávila v zajatí štyri dlhé mesiace a kde vznikla celá séria obrazov. V popredí vľavo sú dve starobylé stúpy. Na jednej z týchto obrovských budhistických veží sú viditeľné reliéfy s vyobrazením červených „koní šťastia“. Dôkladne je zachytený stav prírody. Hotan je zobrazený v skorých ranných hodinách. Po zemi sa tiahnu dlhé tiene. Hory v pozadí osvetľuje mäkké rozptýlené svetlo. V cestovných poznámkach Rericha sa zrejme nachádza popis toho, čo je tu zobrazené: „V okolí Hotanu sa nachádza mnoho zrúcanín starých budhistických chrámov a stúp. Jedna z týchto starobylých stúp je opradená legendou. Hovorí sa, že keď nastane čas Šambaly, z tejto stúpy bude vyžarovať tajomné svetlo. Hovorí sa, že toto svetlo už bolo vidieť. Mnoho Kalmykov z Karašaru prichádza vzdať úctu tomuto miestu.“
Rerich sa obmedzuje na jednoduchú, takmer žánrovú skicu. Popri budhistických stúpach pokojne kráčajú po svahu ženy v tibetských odevoch, nesúce batožinu. Človek a diela jeho rúk sú neoddeliteľne spojené s večným životom prírody. Obytné stavby v pozadí prirodzene splývajú s horskými svahmi. Zdá sa, akoby starobylé stúpy vytvorila samotná príroda. Tieto znaky minulosti, nesúce na sebe pečať storočí, sa preplietli s každodenným životom ľudí. Vynikajúca farebnosť obrazu, postavená na ružovo-fialovej škále, sa vyznačuje nezvyčajnou celistvosťou.
Obraz „Pevnosti stien“ zobrazuje kláštor Bonpo (Bonpo – staroveké predbudhistické náboženstvo), o ktorom umelec napísal: „K Lamajúre sme prichádzali so zvláštnym záujmom. Tento kláštor sa považuje za pevnú baštu Bonpo. Samozrejme, bonpo v Lamajúre nie je autentické. Už sa značne spojilo s budhizmom. V kláštore sa nachádza aj vyobrazenie Budhu, ako aj vyobrazenie Maitreju, čo – ako uvidíme – je úplne nezlučiteľné so základmi čiernej viery. Ale kláštor a jeho poloha sú svojou rozprávkovosťou úplne výnimočné.“
Čas sa tu akoby zastavil. Pravidelný rytmus kamených tvarov svedčí o pokojnom tempe života. Horské vrstvy sa bizarným spôsobom vŕšia, raz sa tiahnu horizontálne, inokedy sa zrazu dvíhajú k nebu. Samotný kláštor so svojimi múrmi, chrámami, stúpami a sochami pôsobí ako dielo prírody; táto syntéza s okolitou prírodou je charakteristická pre architektúru Východu. Osamelá postava putujúceho budhistického mnícha je začlenená do tohto sveta ticha a epického pokoja. Prehľadne usporiadaná kompozícia obrazu s prevahou vertikálnych a diagonálne sa križujúcich čiar vytvára dojem nehybnosti a pokoja a zároveň vnútornej dynamiky a napätia. V farebnej škále prevládajú žltkasto-hnedé farby. Jemne sú spracované ružovkasto-okrové a jemne fialové odlesky v tieňoch, ktoré dopĺňajú hlavný teplý tón. Tento horský kraj, ovievaný duchom staroveku, je mohutný a nezlomný. Zdá sa, že tisícročia tu nič neovplyvnili a samotný čas je bezmocný aby zmenil večný obraz prírody, s ktorou sa starobylé stavby spojili. Kamenné citadely kláštora spoľahlivo strážia odkazy predkov – taký je výrečný podtext tohto krajinárskeho obrazu. Rerich v tomto obraze s mimoriadnou silou zdôrazňuje tému epickej moci prírody, jej nevyčerpateľných vnútorných síl.
„Po prekonaní štyroch zasnežených priesmykov, už v pustatnej horskej oblasti, sme opäť uvideli obraz budúcnosti. V údolí, obklopenom vysokými ostrými skalami, sa zišli a zastavili na noc tri karavány. Pri západe slnka som si všimol nezvyčajnú skupinu. Na vysokom kameni bol umiestnený pestrofarebný tibetský obraz, pred ním sedela sústredená skupina ľudí v hlbokom, úctivom tichu. Láma v červenom odeve a so žltou čapicou, s paličkou v ruke, niečo ukazoval divákom na obraze a rytmicky vysvetľoval.“ Toto miesto v cestovných poznámkach Rericha presne zodpovedá obrazu „Zástava Prichádzajúceho“ („Pieseň o Rigden-Džapovi“). Je tu znázornené horské údolie obklopené výbežkami Himalájí. V popredí vpravo je skupina ľudí, ktorá v modlitebnom tichu stojí okolo budhistického obrazu. Presne sú zachytené orientálne typy postáv, detaily odevov, pokrývky hlavy a charakteristické účesy tibetských kočovníkov. Medzi nimi sú dvaja mnísi v žltých špicatých čiapkach, ktorí prítomným vysvetľujú význam obrazu vyšívaného na modrom pozadí koberca. Táto scéna zodpovedá ďalšiemu Rerichovmu opisu: „Láma vo vysokej žltej čiapke niečo vykladá pozorným poslucháčom. Svoje výklady dopĺňa gestami palicou smerujúcou na obraz. Tento obraz, žiariaci farbami, je vyobrazením Severnej Šambaly. Uprostred obrazu je samotný Vládca, Požehnaný Rigden-Džapo. A nad nimi je samotný Vládca Budha… V spodnej časti obrazu je znázornená veľká bitka pod vedením samotného Vládcu. Ťažký je osud nepriateľov Šambaly. Spravodlivý hnev zafarbuje modré oblaky do purpurova… Láma sleduje palicou pohyb bitky po obraze. V tichu púšte sa rozpráva posvätný príbeh o víťazstve svetla.“
Obraz „Zástava prichádzajúceho“ sa vyznačuje osobitnou presnosťou a vernosťou pri zachytení skutočnej scény, ktorú umelec videl v reálnom živote.
Východ poskytol Rerichovi mnoho živých a nezvyčajných vnemov, z ktorých niektoré súvisia s jaskynnými budhistickými chrámami, s ktorými sa stretol počas cesty. Práve takýto chrám je zobrazený na obraze „Moc jaskýň“ . Medzi rozprávkovo bizarnými skalnými útvarmi sa náladovo vynárajú tmavé otvory jaskýň. Za ich stĺpmi v hĺbke chrámu sa dajú tušiť steny posiate freskami s posvätnými podobizňami, zdanlivo sa tam nachádzajú obrovské sály s kamennými sochami starovekých bohov. A vonku vládne deň. Rieka v úžine pokojne tečie. Snehové vrcholy hôr sa hrdo lesknú. Nič nenarušuje ticho majestátnej a večnej prírody. Vo svojich útrobách uchováva závety starovekej viery. Zložitý vnútorný podtext krajinárskeho obrazu „Moc jaskýň“ podčiarkuje fantastická postava červeného jazdca, ktorý sa v fialovej hmle vzdiaľuje do diaľky, akoby mal rozniesť správy z posvätných jaskýň.
Atmosféra zázraku a tajomstva sa ešte viac zahusťuje na obraze „Šepoty púšte“ („Príbeh o novej ére“). Je na ňom znázornený nočný tábor kočovníkov. Špicaté obrysy ich jurt sa prelínajú so siluetami vzdialených hôr. Prebieha pokojná konverzácia, rozprávajú sa legendy o Šambale. „Horia ohne, tieto svetielka púšte. Znovu sa pri ohni zhromaždili ľudia rôznych kmeňov. Všetkých desať prstov je v zápale zdvihnutých vysoko. Možno sa tu hovorí o tom, ako prichádza Požehnaný Rigden-Džapo, aby vydal rozkaz svojim poslom. A hľa, na čiernej skale Ladaku sa zjavuje všemohúci Vládca. Zo všetkých strán k nemu prichádzajú poslovia na koňoch, aby s hlbokou úctou prijali rozkaz a potom sa ponáhľali po celom Svete, nesúc posolstvá veľkej múdrosti,“ napísal Rerich, vysvetľujúc zmysel deja znázorneného na obraze. V odpoveď na výzvy hlavného rozprávača, ktorý svoj prejav sprevádza energickou gestikuláciou, sa na pozadí jurty uprostred objavuje fantastické znamenie – postava červeného jazdca. Celá obrazová kompozícia obrazu podčiarkuje a umocňuje tajomný význam diania. Žltkasto-červené svetlo ohňov a bielo-modré farby hôr osvetlených mesiacom výrazne kontrastujú s čiernymi, pochmúrnymi tieňmi noci. Konkrétna žánrová scéna pri ohni sa tak ukazuje akoby nasýtená tajomným významom.
Obraz „Maitreja Víťaz“, ktorý uzatvára sériu, znie ako svojrázna hymna éry Šambaly a vlády Maitreji. Jeho krajinný motív bol inšpirovaný skutočne existujúcim miestom.
Počas svojich ciest sa umelec v púštnych oblastiach často stretával s obrovskými sochami Maitreji. Tu je znázornená jedna z nich, možno tá, o ktorej hovoria strohé riadky v cestovných poznámkach: „V blízkosti Malbeku, priamo pri ceste, vás ohromí starobylé gigantické vyobrazenie Maitreji… Keď budete pokračovať ďalej, zvyknete si na tieto romantické pamiatky a stavby, ktoré sa ako orly vznášajú na bezvodné vrcholy. Ale prvý dojem je, ako vždy, ten najpôsobivejší.“ Vľavo, pri podnoží obrovskej postavy vytesanej do skaly, je vidieť postavu človeka na kolenách, očareného mystickým videním: na krvavočervenej oblohe s modrastými odtieňmi sa rysujú obrysy šambalskej armády, na čele s Rigden-Džapom, kde ohniví jazdci cválajú, aby na zemi založili ríšu šťastia. Imaginárny, fantastický svet sa tu neoddeliteľne spája so svetom reálnym.
Sily prírody na obraze sú oduševnené, nasýtené mohutným pohnutím a dejom, ktorý nadobúda kozmický charakter. Hory a obloha – dve živly, ktoré Rericha priťahovali najviac – akoby ožívali pred našimi očami. Hrebene sa dvíhajú nahor ako jazyky plameňa, ohnivé nebo vrie bojom – odohráva sa v ňom fantastická bitka. Téma nebeských bitiek, majestátnych stretov hrozivých síl Vesmíru, ktorá umelca už dlho fascinovala, tu nachádza svoje výrečné stelesnenie.
Farebnosť obrazov zo série „Maitreja“ sa ťažko opisuje. Farby žiaria s mimoriadnou jasnosťou ako drahokamy, bohatstvo ich odtieňov a prechodov sa zdá byť nekonečné, sýte tóny vytvárajú zakaždým jedinečnú harmóniu, avšak zdanlivo nezvyčajné farebné riešenia Rericha majú svoj skutočný základ v pestrosti prírody Indie a Himalájí. Zároveň má farba v Rerichových obrazoch vždy symbolický význam, nesie zložitý emocionálny podtext a je výrazovým prostriedkom na vyjadrenie určitej nálady. Obrazy Rericha z tohto cyklu by sa vďaka svojej charakteristickej farebnej intenzite mohli premeniť na dekoratívne plošné panelové obrazy. K tomu však nedochádza. Dômyselné rozloženie svetelných zón, striedanie tmavých a svetlých tónov a jemné prepracovanie tónových riešení dodávajú obrazom obrovskú presvedčivosť, priestorovosť a objemnosť. Obrazy zo série „Maitreja“ sa vyznačujú mimoriadnou kompozičnou jasnosťou. Ich umná architektonika umožňuje vyjadriť formy a rytmy horskej prírody. Všetky sú namaľované na plátnach rovnakého formátu, ale v rámci jednotného štýlu sú riešené úplne odlišne.
A zároveň je v poetickom svete Rericha občas cítiť náznak umelosti. V určitej odtrhnutosti od konkrétnych foriem bytia sa čiastočne odrážajú idealistické koncepcie umelca. Jeho obrazy v sebe na jednej strane ukrývajú jasné, pôsobivé obrazy východnej prírody a na druhej strane zložitý jazyk symbolov.
Potvrdzuje to aj obraz „Zjavenie termínu“, ktorý sa nachádza v Gorkovskom umeleckom múzeu, namaľovaný v roku 1927 a nadväzujúci na sériu „Maitreja“. Nad široko rozprestierajúcimi sa kopcovitými rovinami, zahalenými hmlou, sa týči obrovská hlava východného bojovníka-hrdinu. Pripomína obraz z Puškinovej básne „Ruslan a Ľudmila“. Mimochodom, predchádzajúca verzia obrazu sa volala „Sen Východu“ (1920) a znázorňovala hlavu obra, ktorý spí hlbokým spánkom. V diele »Zjavenie termínu« hrdina nespí – ostražito a bystro hľadí do diaľky. V alegoricko-symbolickej forme tohto obrazu Roerich predznamenáva veľké historické úspechy svojej doby. Samotná forma však neumožňuje konkretizovať myšlienku o všetko prekonávajúcej sile myšlienok spoločenskej transformácie sveta. V Rerichovom vnímaní sa tieto myšlienky nápadito prelínajú so starovekými budhistickými proroctvami. Niet divu, že G. V. Čičerin, keď sa zoznámil s názormi umelca, mal plný dôvod nazvať Rericha „polokomunistom-polobudhistom“. Samotná snaha Rericha nezostať bokom od veľkých historických udalostí svojej doby je však mimoriadne významná.
Celkovo je séria „Maitreja“ zaujímavá tým, že umelec v nej zachytil dovtedy neznámy svet, čím uskutočnil skutočné „odhalenie“ Strednej Ázie a srdca Ázie – Himalájí. V nej sa zhmotnilo nadšenie maliara pre nezvyčajnú prírodu a staroveké civilizácie Východu, jeho hľadanie nádherného, romantika hľadania a objavov.
N.K.Rerich – Zástava Prichádzajúceho (Знамя грядущего, 1925)
