Originál: Galina Ermolina, Altajské Sestry. Sestry Zlatej Hory. (Сестры Алтая. Сестры золотой горы. Галина Ермолина).
… Urusvati, zapíš o Slúžení Matke Sveta: „Tvojím Závojom je ukryté Tajomstvo Vesmíru. v Tvojom Lúči spievajú Serafíni. Tvoj lúč je Lucernou Sveta. Deti spievajú v Tvojom Mene! Ukrývaš pred nami vyjavenie Mena. Nespočetné národy Ťa vzývajú a volajú Ťa najlepšími Menami. Nebeský súzvuk Ťa privoláva k sebe! Biele sestry na Bielej Hore, pozdvihnime neviditeľný Obraz Matky! Kto ťa dokáže uzrieť? Tvoje svetlo však preniká do našich sŕdc a dúha halí oči, ktoré ťa hľadajú. Radosť ťa nasleduje, Matka Sveta!
Vysoká cesta, kniha 1; 27. február, 712
Uplynulo už niekoľko desaťročí búrlivých rokov, odkedy sa v našej krajine začalo široké oboznámenie sa s Učením Agni Jógy. Myslím si, že toto obdobie je dostatočné na to, aby si každý, kto sa k nemu priblížil, jasne pre seba určil, čo pre neho Učenie znamená. Koľko mnoho príbehov, objavov, strát a nadobudnutí zažil a získal každý z nás? Koľko ľudí, inšpirovaných na začiatku 90. rokov novými duchovnými poznatkami, postupne odišlo od cesty, ktorá je vskutku pravdou, unesených inými učeniami, ktoré sľubovali veľké možnosti – kde, ako zdalo, mali byť poskytnuté hlboké tajomné poznatky. Naozaj, čas veľkej voľby! Obzvlášť jasne sa to prejavilo v Rusku, pretože práve u nás v Rerichovskom hnutí sa všetko deje intenzívne, nepokojne, s množstvom rozporov a konfliktov, ktoré nás samozrejme, veľmi zarmucujú. Na druhej strane, môže zmena vo vedomí veľkého počtu ľudí prebiehať hladko a pokojne? Príjemná a vyrovnaná môže byť lákavá hra na duchovnosť. Preto ma často prekvapovala veta duchovne hľadajúcich ľudí Západu: „Enjoy!”, čo znamená „Užite si to”, no ale, aké je tu potešenie – neustále skúšky, áno! Duchovná radosť – áno! Ťažké, ale podivuhodné – áno!
Učenie Agni Jógy je mnohostranné, zahŕňa prakticky všetky sféry bytia a podľa zákona príťažlivosti magnetu je každý prirodzene priťahovaný k tým či oným okolnostiam, líniám života. Pre mňa sa podstatnými líniami života stali Altaj a ženské hnutie. Niekedy sa tieto línie prelínali v čase a priestore, keď som sa aktívne zúčastňovala na rôznych duchovno-kultúrnych podujatiach. Pri čítaní Učenia, listov Eleny Ivanovny a Nikolaja Konstantinoviča Rericha sa opakovane stretávame s pojmom „Altajské Sestry“. Zaujímalo ma to už od začiatku 90. rokov, nikto v mojom okolí mi nevedel dať k tomu žiadne podrobnosti. Vtedy nebol taký široký prístup k materiálom o Učení, dnes umiestnené na internete. Dlho som sa snažila nájsť rozsiahlejšie materiály na túto tému, zapísané Rerichovcami. Kozmické zákony, o ktorých čítame v Učení, fungujú a o tom som sa mohla viackrát presvedčiť na vlastnej skúsenosti. Po 3-4 rokoch od začiatku môjho vytrvalého hľadania som náhodou-nenáhodou získala knihu „Seminarum Kondakovianum“ od V. A. Rosova ako prílohu k časopisu Ariavarta. A v tejto malej knihe je uvedený list N. K. Rericha M. N. Germanovej z 14. septembra 1930.
Skúsený čitateľ zrejme dobre pozná príbeh tejto talentovanej ruskej herečky, ale napriek tomu si dovolím malú exkurziu do tejto histórie, aby sme pochopili, prečo Učitelia vkladali nádeje do nej, ruskej ženy. Po revolúcii sa ocitla v zahraničí, kde sa spočiatku nadchla pre myšlienky Nového Učenia a so všetkým zápalom, ktorý bol vlastný jej nadšenej povahe, sa vrhla do kultúrnej činnosti pre blaho sveta, venovala sa divadelným inscenáciám a aktívne sa podieľala na práci Francúzskej asociácie priateľov Múzea N.K. Rericha. Germanová sa už skôr venovala duchovnému hľadaniu, čítala východné učenia a nadchla sa pre myšlienku zjednotenia žien, s ktorou vystúpili E.I. a N.K. Rerichovci. A tak sa na nich obrátila listom, v ktorom vyjadrila myšlienku ženského zjednotenia, v mene najvyšších hodnôt kultúry, čo Rerichovci prijali veľmi pozitívne. V odpovedi na jej posolstvo jej Nikolaj Konstantinovič poslal inšpiratívne, programové Posolstvo pre činnosť ženského hnutia, ktoré som objavila v spomínanej knihe. Treba poznamenať, že manžel Germanovej – A. P. Kalitinský sa v tom čase nachádzal v Prahe, kde zorganizoval založenie seminárov Kondakovianum, ktoré podporoval N. K. Rerich, až kým sa nestala zrejmou nemožnosť ďalšej spolupráce z dôvodu vážnych duševných problémov Kalitinského, čím Nikolaj Konstantinovič s ním z pochopiteľných dôvodov prerušil akúkoľvek komunikáciu. Čoskoro sa aj M. N. Germanová, podľa jej slov, sklamala v Učení Agni Jógy a zo spolupracovníčky v oblasti osvety, sa stala tá, ktorá ohovára Učenie.
Od samého začiatku až dodnes priťahuje Učenie Agni Jógy mnoho ľudí, ktorí zdanlivo hľadajú pravdu, ale po tom, čo sa dotkli Ohňa Učenia, nie všetci dokázali tento Oheň vydržať. Pamätajúc na dôležitosť nesúdenia, nebudeme súdiť tých, ktorí odišli z pravdivej cesty, ale pokúsime sa pochopiť, ako ťažké bolo pre Rerichovcov nájsť vskutku oddaných ľudí pre napredovanie Plánu, a preto sa snažili zachovať spoluprácu až do poslednej chvíle, t. j. do momentu zrady.
Bez ohľadu na to, ako dramaticky sa odohrávali udalosti tých rokov, bolo napísané pozoruhodné Posolstvo Nikolaja Konstantinoviča, ktoré zohralo inšpirujúcu úlohu v zjednocovaní žien v tej dobe a jeho aktuálnosť je zrejmá až dodnes. Pre mňa osobne bolo toto posolstvo do istej miery zjavením, bolo veľkou inšpiráciou a podnetom k činnosti, ktorou sa snažím zaoberať aj teraz v duchu spolupráce žien z rôznych krajín.
List E. I. Rerichovej z 7. októbra 1930 o zjednotení žien, adresovaný Getmanovej, bol u nás uverejnený v 90. rokoch a samozrejme, zhoduje sa aj duchom, aj obsahom s Posolstvom Nikolaja Konstantinoviča, ale keďže som svoje hľadanie sústredila na Altajské Sestry, a práve v liste Nikolaja Konstantinoviča je podrobne vysvetlený význam pojmu Altajské Sestry, zameriam sa na posolstvo N. K. Rericha podrobnejšie.
V ňom sú uvedené slová, ktoré vyzývajú všetky ženy Sveta, bez ohľadu na podmienky a sociálne rozdiely, aby si uvedomili svoju možnosť byť užitočné pre vec evolúcie:
„Kto iný ako žena by mal teraz povstať a zjednotiť sa v mene Kultúry a Krásy? Veď práve žene bolo súdené ako prvej zvestovať zmŕtvychvstanie… Prekrásna legenda hovorí o nastávajúcej ére Matky Sveta. Pod mnohými rôznymi šatmi ľudská múdrosť tvorí neustále ten istý jednotný obraz Krásy, Obetavosti a Trpezlivosti. A je to žena, ktorá musí opäť vystúpiť na nový vrch, aby svojim blížnym osvetlila večné cesty. Sestry Zlatej Hory prehovoria na Západe. Altajské Sestry budú hovoriť v Ázii. Matky, manželky, sestry, zamilované – toto všetko sa vnáša do pamäti ponad rôznymi jazykmi a pozemskými hranicami.
Vzhľadom na to, že nie je vhodné uvádzať tu celý text posolstva, uvediem len niektoré riadky:
„… Už bolo dosť rôznych zväzov a združení. No predsa máte pravdu, keď cítite, že jednota žien, ktorá prepojí žiarivé vlákna od domáceho ohniska cez všetky hierarchie až do nekonečna, je práve teraz obzvlášť potrebná… Prvým odlíšením tohto Zjednotenia Žien od mnohých iných by malo byť to, že jeho účastníčky sa budú schádzať, aby spoločne prinášali obetu – každá vo svojich medziach, vo svojich vedomostiach a možnostiach. Táto čaša posvätnej obety osvetlí zhromaždenia a premení ťažké všedné dni na sviatok práce a dosiahnutia… A preto vám prajem, Altajské Sestry, Sestry Zlatej Hory, aby ste prekonali všetky ohnivé prekážky, odmietli akýkoľvek strach a pochybnosti a neúnavne, vytrvalo a hrdinsky trpezlivo budovali svetlý Zvenigorod, vytvárajúc nezničiteľnú Citadelu Krásy.
Elena Ivanovna písala, že myšlienka vytvorenia Občiny Sestier-Priekopníčok bola jej snom už od detstva. Videla tieto hrdinky ako nositeľky svetla a radosti v najodľahlejších kútoch, v najťažších podmienkach našej vlasti. S rozširovaním vedomia sa tieto sny rozrastali a neskôr boli utvrdené Veľkým Učiteľom pre realizáciu v Novej Krajine. Všetky „odvetvia života” nachádzajú svoje odzrkadlenie v tejto občine. V liste V.A.Dukšta-Dukšinskej z 8. septembra 1934 Elena Ivanovna písala:
„… Preto sa niektoré sestry venovali medicíne, iné museli poznať základy poľnohospodárstva, tretie boli učiteľkami alebo talentovanými prednášateľkami v rôznych odvetviach poznania a spoločenského usporiadania v podobe prístupnej pre masy, a samozrejme, umenie a jeho výučba zaujímali v občine významné miesto, rovnako ako štúdium farieb a zvukov a ich vplyvov, a vnesenie základov Živej Etiky do života skrášlilo všetky blahé činnosti Altajských Sestier… Na nasýtenie hladu más bude potrebná celá armáda takýchto sestier a pracovníčok. Je čas zhromažďovať schopné učiteľky. Preto, ak by sa vo vašej skupine „Misia Žien“ realizovalo niečo z tohto programu, bolo by to užitočné v mnohých ohľadoch. Samotný Vladyka tak krásne povedal o Altajských Sestrách: „Nech sa stanú blízkymi a milovanými pre ľud. Nech sa vraví: „Naša rodná prišla do dediny.“ Veď v skupine, ktorá študuje Učenie Živej Etiky, by sa malo v prvom rade poukázať na pojem hrdinstva a sebaobetavého slúženia blížnym a dobru. Akýkoľvek pseudo-okultizmus, akékoľvek cvičenia na rozvoj psychizmu sú prísne zakázané.“
Keď čítame tieto riadky adresované žene nového vedomia, mali by sme si jasne uvedomiť, že Učitelia vyzývajú každého z nás ku každodennej inšpiratívnej práci tam, kde sa osobne nachádzate a pracujete dnes, kam vás pritiahla vaša karma. Zdôrazňuje sa dôležitosť toho, že duchovná evolúcia nepotrebuje žiadne cvičenia v pseudo-okultizme, nepotrebuje tanečné mystériá a ak naozaj chceme byť užitoční pre Dielo Vladykov, budeme užitoční v Jednoduchosti, Kráse, Jednote, predovšetkým duchovnej. Prikázanie „Ľudskými rukami a nohami“ si samozrejme pamätá každý, kto sa dotkol Učenia.
Pojem Altajské Sestry priťahuje mnohých, najmä tých, ktorí túžia navštíviť tento požehnaný kraj, alebo dokonca trvalo žijú v jednom z kútov posvätného Altaja. Mala som možnosť sa stretnúť so ženami s aktívnym životným postojom, ktoré sa sebavedome nazývali Sestrami Altaja, čo znie ako akási odmena za ich spoločenskú činnosť. Domnievam sa, že „Altajské Sestry“ sú predovšetkým vysokým symbolom, ktorý spája ženy, ktoré túžia byť užitočné pre Všeobecné Dobro. A na to nie je nutné žiť na Altajsku alebo tam často pobývať. Ctíme symbol Grálu, ale nenazývame sa sestrou alebo bratom Grálu. Bolo by dobré byť Altajskou Sestrou v duchu, v činoch pre spoločné dobro, a vysoké pomenovania nech sú symbolmi nášho upriameného úsilia.
Existuje niekoľko výkladov slova „Altaj“ – je to „Vznešené miesto“, „Uč-Sumer“ a „Zlaté Hory“. Všetky odrážajú posvätné pojmy. V duchovnom spoločenstve nasledovníkov Učenia Agni Jógy z rôznych krajín existujú organizácie alebo skupiny Altajských Sestier. Je veľmi dôležité správne pochopiť význam pojmu „Altajské Sestry“, vychádzajúc z toho, aký význam mu vložili Učitelia, ktorí nám ho dali a ktorý vznikol v súvislosti s pobytom expedície Rerichovcov na Altaji. Dnes nemôžeme povedať, že vieme veľa o tej časti expedície, ktorá sa konala na Altaji. Poznáme základný plán pohybu expedície, sú opísané niektoré udalosti, boli uvedené legendy, niektoré plány, ale stále zostáva veľa nevypovedaného. Možno ešte nenastal čas na úplné zverejnenie. Existuje mnoho výskumov na túto tému, niekedy sa v nich vyjadruje názor, že nie všetky plány, ktoré dali Učitelia, sa nakoniec realizujú. Nesmieme zabúdať, že všetko, čo sa deje vo svete, je zaznamenané v zvitkoch Akáše a uchovávané, pokiaľ existuje náš svet a samozrejme všetko, čo bolo dané z Pevnosti, bude nevyhnutne naplnené, keď nadíde čas. Kozmické a pozemské okolnosti, predovšetkým takzvaný ľudský faktor, odložili splnenie Plánu. Učitelia dali prostredníctvom rodiny Rerichovcov Plán o budúcnosti Altaja, pričom realizácia tohto Plánu sa mala uskutočniť krátko po expedícii. Jedným z hlavných bodov tohto Plánu bolo vytvorenie inštitúcie „Alatyr“ na Altaji. V súlade s tým, dali Učitelia svojim dôverníkom – rodine Rerichovcov – určité pokyny. Tak napríklad v nedávno vydanej knihe Vysoká Cesta, kniha 1, sa v správe o Alatyr N 864 uvádza:
„Al[atyr]“ je čisto ľudová ustanovizeň. Predovšetkým poľnohospodári a robotníci musia nájsť k nej cestu. Lesy, kožušníctvo, sejby, stavby, chov dobytka, ručné remeslá je potrebné spojiť s metalurgiou, mechanikou, chémiou, medicínou a všetkými dosiahnutiami v umení a vede. Ale hlavné je, aby každý, kto zaklope, našiel uplatnenie. „Al[atyr]“ musí pojať nezamestnaných. „B[elucha]“ sa týči ku výšinám, „Al[atyr]“ pevne spája doliny. Nezvyčajné na „Al[atyre]“ bude iba to, že nebude výhodné používať lož a nečestnosť. Prijmime opatrenia na zdôraznenie prospešnosti čestnej spolupráce. Strojnásobme dôsledky úprimnej myšlienky a urýchlime protiúder. „A[latyr]“ by mal začať ako kooperatíva „B[eluchy]“ na obchodných základoch. Je potrebné vytvoriť projekt pohodlného domu, ktorý je použiteľný všade. Znak „Al[atyra]“ — je ohnivý vták nesúci v zobáku kameň. Pre združenia „B[eluchuy]“, „Al[atyry]“ a Altajské Sestry použite znak v tvare štvorca. Noha a ruka pre sestru a hora pre „B[eluchu]“. „Ale treba pamätať na to, že duch, pôsobiaci mimo času, chápe tiež bez čísel, a do štrnásteho sluchu duch chápe, zatiaľ čo v pozemskej sfére možno dosiahnuť len deviaty. Teraz nie viac ako tri, ale u Altajských sestier je možné rozvinúť až do deviateho. Ale Altajské sestry budú nielen chodiť po zemi, ale aj ovládať mnohé vlákna pozemského sveta.“
Pokyny boli dané v určitom čase, za určitých okolností a keď sa zmenili, zmenil sa aj Plán, ale nebol zrušený. Koľko príležitostí, ktoré vytvorili Učitelia, aby ľudstvo mohlo pokročiť vo svojom evolučnom vývoji, bolo premárnených za dobu existencie „homo sapiens“!
V súvislosti s pojmom Altajské Sestry by sme mali mať na pamäti, že Pokyny boli dané Učiteľmi v súlade s duchovnou úrovňou ich vykonávateľov. A ak sa hovorí o možnosti pre Altajské sestry „ovládať mnohé vlákna pozemskej sféry a rozvinúť deviaty sluch“, to vôbec neznamená, že všetci, ktorých priťahuje Altaj, môžu už dnes disponovať týmito schopnosťami. Nezabúdajme na zákony magnetu a na Jednoduchosť, v ktorej sa skrýva hlboká múdrosť. Na tejto ceste sú pre nás všetci členovia rodiny Rerichovcov jasným príkladom: V nasledovnom je to, čo sa hovorí o tých, ktorí niečo píšu:
Buďte prístupnejší!
„Priateľ, treba písať jasnejšie, jednoduchšie, prístupnejšie. Všetky nahromadenia, ktoré ešte nedávno udivovali svojou „učenou múdrosťou“, sú teraz nevhodné. V zmätku ľudstvo hľadá srdečné slová. Čaká na duševnosť. Jazyk sa ani nepohne, aby začal hovoriť umierajúcemu pútnikovi trojposchodovými, nafúkanými slovami. Ľudia sú tak zúfalí, že potrebujú rýchlu pomoc. Keď ju naliehavo volajú, nemajú čas na zložité popisy choroby. Proste volajú o pomoc.“
Táto výzva sa týka aj tých, pre ktorých sa Altaj a všetko, čo s ním súvisí, stalo životne dôležitým. Ak mnohé Pokyny súvisiace s Organizáciou „Alatyr“ boli aktuálne v tom období a ich čas ešte nadíde, slová z Agni Jógy, zväzok „Srdce“, 453, sú aktuálne vždy:
Vskutku, vo Vesmíre sa nič neopakuje. Ale predsa najindividuálnejšie zostane srdce človeka. Ale kto zmeria túto priepasť? Kto na seba vezme úlohu vysvetliť a učiť národy o srdci? Nie zákoníci, nie lekári, nie vojaci, nie kňazi, ale Sestry Veľkej Hory na seba vezmú vznešenú povinnosť položiť ruku na boľavé srdce a druhou rukou ukázať na nekonečnú Blahovôľu. Kto dokáže pochopiť vznešenosť lásky, ktorá spája Striebornú Niť s citadelou Srdca Najvyššieho? Preto tak veľmi posielame Sestry na hrdinský čin srdca. Nie je možné odhaliť nesmiernosť Najvyššieho Srdca chápaniu neprejaveného vedomia. Ale vy už musíte byť úspešné v osvojovaní si vznešenosti. Už teraz by ste mali byť opatrné, aby ste neurazili vznešenosť niečím malicherným, neprimeraným. S takou mierou pôjdu Sestry do Služby Horám. Tak ochránia srdcia ľudí pred ohavnosťou a zápachom, ktorý plodí tma.
Expedícia Rerichovcov vstúpila do Altajského pohoria zo strany Černého Anuja, ktorý sa nachádza v Usť-Kanskom okrese. Každá oblasť Altajského pohoria sa vyznačuje svojou osobitosťou. Nie nadarmo je jedným z výkladov názvu Altaj – „Môj rozmanitý boh“ podľa slov Nikolaja Andrejeviča Šodoeva, pozoruhodného ochrancu a zberateľa tajomných vedomostí Altaja. Raz, ešte v prvých rokoch môjho zoznámenia sa s Altajom, som išla autobusom na stretnutie so Šodoevom v múzeu v dedine Mendur-Sokkon a z nejakého dôvodu som sa obrátila dozadu. Zaujala ma hora, ktorá bola viditeľná ďaleko za mnou. Som si istá, že som ju videla akýmsi vnútorným zrakom, pretože navonok pôsobila skôr ako obyčajná hora, akých je v tejto oblasti veľa. Má tvar podkovy a rozprestiera sa pomerne široko. Mimochodom, ak pôjdete ďalej po ceste na Usť-Koksu, krátko po odbočke na Mendur-Sokkon uvidíte jaskyne Kyrlyka, ktoré sa nachádzajú v blízkosti dediny Kyrlyk, presne ako na obraze N.K. Rericha, ktorý sa nachádza v múzeu v New Yorku. V ten istý deň som sa začala pýtať miestnych obyvateľov, čo je to za horu a povedali mi, že je to posvätná hora, ktorú nazývajú Zlatá Hora. Ďalšie otázky nepriniesli nič nové. Na druhý deň sme sa skoro ráno vydali našim autobusom k hore; v hustej hmle bolo ťažké niečo rozoznať, ale cítila som jej nezvyčajnosť, akúsi tajomnú vznešenosť. Na úpätí hory stáli stromy s kairskými stuhami, ktoré sa podľa zvyku Altajcov viažu na posvätných miestach. Aj my sme zavesili naše kajry a pokúsili sa bližšie spoznať horu, ale hmla bola taká hustá, že naše blúdenie sa zdalo nekonečné a podivné. Bez toho, aby sme sa púšťali do mystiky, rozhodli sme sa nerušiť horu v túto hodinu a prísť neskôr, keď to bude možné. Ale ja som už cítila volanie Zlatej Hory…
Nasledujúci rok, keď sme autobusom už nešli po hlavnej ceste, ale po druhej strane hory, za bieleho dňa sme sa takmer stratili medzi podobnými vrchmi. Vezieme sa pozdĺž hory, zdá sa, že to je Zlatá Hora, ale nie, niečo nie je v poriadku. Vedľa je iná, veľmi podobná. Napadlo ma, že všetky vyzerajú ako sestry tej Zlatej Hory. Dúfam, že to nie je výplod mojej fantázie: v tej podivnej podobnosti bolo niečo mystické. Neskôr som sa rozprávala s liečiteľkou Máriou, ktorá žije v Usť-Kane, a ona mi povedala, že v hore je niekoľko jaskýň. Altajčania, ako je známe, majú veľký rešpekt, a niektorí dokonca poverčivý strach, pred uznávanými svätými miestami svojej zeme. Znalí Altajčania nikdy nevystúpia na vrcholy posvätných hôr. Mária mi ukázala aj vchod do jaskyne, viditeľný z cesty a ja som tam musela vydať sama. Mária tam bola nedávno, čo znamená podľa duchovnej tradície, že nie je potrebné často rušiť duchov jaskyne svojou prítomnosťou. Pristúpila som k samotnému vchodu do jaskyne, prešla som sa cez tŕnie, postála som pri vchode, nazrela som dovnútra a rozhodla som sa, že na prvé zoznámenie to stačí. V duchu som pozdravila vládkyňu hory, chvíľu som postála pri vchode a potom zišla dole. Z nejakého dôvodu som sa rozhodla, že je to Hora jemných ženských energií, z ktorej vyžarovala mäkkosť, pokoj, no zároveň som cítila prítomnosť mocnej sily. Od Márie som sa dozvedela, že jaskyňa, v ktorej som bola, sa považuje za neškodnú a ľudia ju občas navštevujú, ale v hore sú aj iné jaskyne, jedna z nich je priechodná. Existuje názor, že kto tam zavíta, čoskoro určite zahynie. Maria uviedla prípady úmrtí ľudí v tej jaskyni. Racionálny rozum hneď napovie, že na tom mieste môžu unikať výpary alebo plyny, ktoré sú škodlivé pre ľudské zdravie. Legendy hovoria o duchoch hory, ktorí nedovolia ľuďom bez povolenia vstúpiť do ich sveta. Náš Svet je tak mnohostranný a keďže máme určitú predstavu o takzvaných paralelných svetoch, niekedy uvažujeme o tom, že legendy môžu obsahovať skutočnú informáciu, avšak v zahalenej podobe.
Po prvom stretnutí zostala Zlatá Hora navždy mojou obľúbenou a keďže často navštevujem okres Usť-Kansk, vždy sa k nej približujem s pocitom, aký zvyčajne zažívame pred stretnutím s drahým priateľom. Verím, že celý Svet, ktorý nás obklopuje, je živý a vyvíja sa vo svojej podstate podľa rovnakých zákonov. V ľudskom Svete je hlavným zákonom zákon lásky a zdá sa, že aj vo Svete prírody, ktorá nás obklopuje, je to jeden z hlavných zákonov a príroda svojím spôsobom prejavuje lásku prostredníctvom rôznorodých prejavov viditeľného a neviditeľného Sveta. O niektorých z týchto prejavov rozprávam priateľom, ale nie o všetkom.
Uvediem prípad, ktorý som už opísala v príbehu „Človek – spojovacie články svetov“, pretože v ňom ide o Zlatú Horu. So skupinou priateľov sme sa blížili k Usť-Kanu, vidím, že ľudia sú smutní kvôli zlému počasiu a oblohe pokrytej mrakmi. So záujmom si vypočuli môj príbeh o hore a pokračovali sme v ceste. A vtedy som v duchu s veľkou úctou oslovila Ducha Hory s prosbou, aby nám, ak je to možné, ukázal dúhu. Usť-Kan je známy dúhami a ja som mala viackrát šťastie obdivovať ich krásu. Prosila som nie pre seba, ale pre priateľov, veď po prvýkrát v živote sa dostali do Altaja. Obrátila som sa k Hore z celého srdca a dôležité bolo, že prosba nebola pre mňa, ale pre ostatných. Ja, ako väčšina z nás, vedomá si teoreticky sily myšlienky, som nebola vždy presvedčená o svojom úspechu, možno sa moja viera ešte nenachádza v upevnenom stave. A tak sme pokračovali ďalej, opäť som sa pozrela z okna a onemela som: zo stredu Zlatej Hory sa tiahol štvrť-oblúk dúhy, všetko ostatné bolo zakryté tmavými mrakmi. Zastavili sme auto a dlho sa pozerali na tento zázrak, niekto sa modlil s vďakou, niekto s nadšením hľadel na túto krásu a niekto fotografoval tento vskutku vzácny jav.
Táto hora môže ukázať veľa, ak k nej prídete s otvoreným srdcom. Tak raz, keď som opäť fotografovala horu, bola som prekvapená výslednou fotografiou – v popredí sa usmieval nejaký miestny duch, ktorý sa zjavil. Objavil sa akoby na kameni, veľkom balvane, hoci v skutočnosti tam žiaden balvan nie je a na zdanlivom kameni bol prirodzený vzor terénu – pokračovanie doliny.
Boli aj iné prejavy. Keď sme sa raz s priateľmi vybrali k jaskyni, do ktorej sa dá vojsť, rozhodli sme sa, že vojdeme dovnútra a chvíľu tam zostaneme, pričom sme dbali na bezpečnosť. Na miestach s vysokou energiou by sme nemali zostať dlho, pretože naše vibrácie sa líšia od vibrácií hory. Vo vnútri vládne polotma a môže vzniknúť pocit kozmického zjednotenia všetkého existujúceho. Pri pohľade na steny sa zdá, že na nich možno vidieť podivné obrysy, tváre. Nie sú vytvorené rukou človeka a nie sú jasne výrazné. Pomerne rýchlo som všetkým navrhla, aby sme jaskyňu opustili, ale jedna žena s rozvinutou fantáziou a istotou vo svoje duchovné akumulácie sa v jaskyni ešte na pár minút zdržala a nato zvyšok dňa preplakala a necítila sa dobre. Nemyslím si, že ju tam niekto vystrašil, jednoducho prevzala energiu, na ktorú nebola pripravená.
Usť-Kanský okres je miesto, kde sa v roku 1904 odohrala známa udalosť v duchovnom živote Altajského kraja, keď sa pred dievčatkom zbjavil majestátny jazdec – Oirot, posol Bielej Burchany, ktorého neskôr Nikolaj Konstantinovič zobrazil v rovnomennom obraze. Je tu mnoho zaujímavých miest, názvy niektorých z nich sa spomínajú v knihe „Altaj-Himaláje“, v denníkoch expedície, ale len okrajovo, o tajomstvách sa veľa nehovorí.
Verím, že Rerichovci vedeli o význame Zlatej Hory, ich cesta viedla okolo tejto hory a mohli byť i vo vnútri jaskyne, ale o tom samozrejme, nepísali…
E. I. Rerichová takto oslovila všetky ženy Sveta:
„Sestry Zlatej Hory, pred nami je hrozivý, ale nádherný čas, posielam vám výzvy srdca, vyzbrojte sa ohňom upriamenia, trpezlivosti a odvahy, a cez všetky prekážky neste Vlajku Matky Sveta, Vlajku Sebaobetovania a Krásy, aby ste ju v hodine víťazstva vztýčili na vrcholkoch sveta.“
N.K.Rerich – Ojrot – Posol Bieleho Burchána (Ойрот – вестник Белого Бурхана, 1925)
