Ľudské zabudnutie

Urusvati vie, aké veľké je ľudské zabudnutie. Hovorím o zabudnutí ďalekých dávnych epôch. Ľudia sa zo strachu snažia obmedziť uplynulé obdobia, aby sa ohraničili len súčasnou kultúrou. Nikto si nechce predstaviť, že moderná kultúra je len spojovací článk medzi mnohými minulými epochami, o ktorých sa zachovali iba hmlisté predstavy a tie oveľa staršie už boli úplne zahladené. Ľudstvo takto zúžilo okruh života. Je zvlášť pozoruhodné, že v Jemnom Svete obyvatelia dostávajú vedomosti o prvotných érach, ale iba málo z nich si tieto vedomosti zachováva i uprostred pozemských vtelení. Možno sa začudovať, prečo sa ľudstvo takto ohraničuje. Samozrejme nedá sa očakávať, že sa nájdu materiálne zvyšky starovekých čias, ktoré budú ako také uznané. Nie v tom je podstata, že by sa ľudia mohli telesne dotknúť najstarších dôb, ale je dôležité, aby sa vo vedomí uchovávala istota o existencii takýchto dôb. Možno si predstaviť, že medzi týmito obdobiami existovala určitá kontinuita. Takto boli najstaršie kultúry Egypta a Mayov spojené s Atlantídou, ktorá bola zase spojená s Lemúriou. Ale hlavná predstava musí byť prinášaná z Jemného Sveta. Zabudnuté sú i životy vo vzdialených svetoch. Zostávajú vo forme rozprávok, ktoré už na ľudí nepôsobia. Takéto zabudnutie minulosti a budúcnosti človeka obmedzuje a robí ho otrokom dnešného dňa. Vždy smútime, keď vidíme, že i veda, ktorá má slúžiť rozširovaniu vedomia, sa naopak snaží zväzovať ho. Mysliteľ ukazoval jeden starý kameň a hovoril: „Nech tento svedok pripomína minulý život.“

Úryvok z knihy Nadpozemské, hl.400
N.K.Rerich – Poslední Atlanťania (Последние Атланты (Гибель Атлантиды), 1928)

0

Leave a reply:

Your email address will not be published.

Site Footer

Sliding Sidebar