„Je dobré, že premýšľate o smrti, už keď ste mladá. Tieto myšlienky, podporené vami nadobudnutým poznaním o Jemnohmotnom Svete, nenápadne rozšíria vaše vedomie a v čase prechodu vám vytvoria nové krídla pre let do prekrásnych sfér. Správne píšete, že: “Ľudia žijú tak, akoby život na Zemi bol večný a smrť považujú za najneočakávanejšiu, neuveriteľnú a najstrašnejšiu udalosť“.
Za tento ignorantský postoj k smrti v mnohom nesie vinu Cirkev. V prvom rade sú na tom vinní cirkevní otcovia, ktorí v nimi kánonizovanom Evanjeliu (náhodne vybranom z niekoľkých stoviek viac-menej apokryfných Evanjelií, ktoré boli v tom čase v obehu) odstránili všetky pasáže týkajúce sa Kristovho Učenia o Jemnohmotnom Svete, ktoré On dal svojmu milovanému učeníkovi a Márii Magdaléne po svojom zmŕtvychvstaní a počas svojich opakovaných prejavení sa v jemnohmotnom tele. Podľa gnostikov sa Kristus zjavoval Márii Magdaléne a jedenásť rokov ju učil o tajomstvách Jemnohmotného Sveta. Toto odstránenie pre ľudstvo najdôležitejších Zjavení z Učenia, bolo neoceniteľnou stratou pre duchovný vývoj ľudstva a preto je aj najväčším zločinom, ktorého sa dopustili nevedomí cirkevní služobníci. Samozrejme, niektoré z Poučení sa zachovali medzi gnostikmi, ale aj tie boli časom skreslené horlivými vykladačmi a doplňovačmi.
Chcelo by to vyhľadať najstaršie Evanjeliá Hebrejov, ktoré spomínajú a na ktoré sa odvolávajú prví a najchýrnejší Otcovia Cirkvi, ako Origenes a Klement Alexandrijský. Budú nájdené i Agrafy a Apokryfy, ktoré novým spôsobom osvetlia mnohé miesta a nejasnosti v našom kánonickom Evanjeliu.
Veľmi mám rada knihu profesora M. A. Taubeho „Agrafy“. Píše, že jeho súčasné dielo nie je venované “Apokryfom”, ale celkom autentickým, hoci v Evanjeliu nezaznamenaným výrokom Krista Spasiteľa, ktoré zachovala cirkevná tradícia a najstaršie písomné pamiatky prvých storočí kresťanstva. Medzi iným uvádza, v súlade s jedným veľkým učencom, bádateľom prvých storočí kresťanstva, že ešte koncom druhého storočia Panthenes, učiteľ Klementa Alexandrijského, videl v Indii u tamojších kresťanov aramejské Matúšovo evanjelium, ktoré tam podľa tradície priniesol apoštol Bartolomej. A niet pochýb, že kánonický grécky preklad apoštolského Matúšovho evanjelia patrí do oveľa neskoršieho obdobia, pričom nie je ani tak prekladom aramejského evanjelia apoštola Matúša, ako skôr jeho prepracovaním a to celkom voľným.
Taubeho kniha je zaujímavá aj tým, že prináša množstvo bibliografických informácií o prácach venovaných štúdiu apokryfných výrokov Krista a o nových nálezoch starobylých koptských záznamov v Egypte. Na Západe teda existuje celá knižnica cenných, nezávislých a mimoriadnych v erudícii, hlbokých a jemných vo vedeckej kritike prác učencov o mimoevanjeliových výrokoch Krista Spasiteľa.
O to hanebnejšia je naša súčasná zaostalá ľahostajnosť k takejto pre nás nevyhnutnej zbierke veľkého Učenia, ktoré odhaľuje zmysel našej existencie. Kristov Život bol zahladený, jeho očarujúca, dojemne vitálna Tvár bola zasklená, zatarasená, spútaná do zlatých ornátov. Národy stratili živé spojenie s Jeho pozemským životom, s Jeho Slovom, ktoré bolo preniknuté obrovskou láskou a clivotou, keď si uvedomoval, že aj Jeho jednoduché Slovo zostane nepochopené a neprijaté.
Zdá sa mi, že práve toto nepochopenie Jeho hrdinstva uprostred Jeho najbližších Ho vedome prinútilo podstúpiť najväčšie muky trýznenia a potupného ukrižovania, len aby vo vedomí súčasníkov uchoval Svoj hrdinský Čin ako nezištnú obetu seba samého nevedomosti, za pravdu, ktorú z lásky k ľudstvu hlásal.
Tak veľmi milujem Krista! Spomínam si, ako som sa pozerala na Jeho Obraz v tŕňovej korune (v Novodevičom kláštore v Petrohrade) a prvýkrát som pocítila fyzické pálenie v srdci, akoby sa v mojom srdci rozhorel horúci plameň. Mala som niekoľko videní Krista, videla som Jeho prepichnuté Ruky a Tvár v tŕňovej korune, s veľkými kvapkami krvi na Jeho nádhernom čele. Často ma mrzí, že nedokážem zachytiť Jeho neobyčajnú Tvár, Jej neobyčajnú originalitu.
Ak teraz spojíme všetko, čo bolo o Jemnohmotnom Svete povedané v knihách Živej Etiky a v „Nadpozemskom”, pre mysliaceho, mravného človeka dostaneme živú predstavu o tamojšej prekrásnej existencii.
Ale aké pochmúrne živorenie je to isté pre lenivého a skostnateného ducha a tiež mimoriadne nepríjemný stav pre všetkých, ktorí konajú proti základným zákonom Bytia! Západná cirkev sa ukázala byť ľudskejšia a vzdelanejšia ako Východná, ktorá nám zanechala len dve alternatívy – buď nebo, alebo peklo!“
Z listu E. I. Rerichovej – Valentíne L. Dutko 4. augusta 1945.
Kniha: Listy. VII. zväzok (1940 – 1947)
N.K.Rerich – Čaša Krista (Чаша Христа, 1925)
