Rámakrišna Paramahamsa (rodným menom Gadadhar Čattopadhjáj, beng. রামকৃষ্ণ পরমহংস, beng. গদাধর চট্টোপাধ্যায়; 18. februára 1836, Kamarpukur, Bengálsko – 16. augusta 1886, Kalkata) bol indický duchovný učiteľ, hinduistický reformátor a kazateľ.
Veľký indický priekopník Rámakrišna, ktorý žil na konci minulého storočia, vo svojom srdečnom upriamení k obsiahnutiu najvyššieho prejavu Božského Princípu študoval aj všetky existujúce náboženstvá. Pri vykonávaní obradov každého náboženstva je svedectvom splynutia duchom s ich Zakladateľom. Sám sa presvedčil, že všetky náboženstvá vedú k Jedinému v Jeho Rozmanitosti. Takto upadal do extázy pred vyobrazením Budhu alebo Krista, ako aj pri rozjímaní o Bohyni Kálí alebo Matke Sveta.
04.12.37 Elena. I.Rerichová, Listy. 1932-1955
Premýšľal som o svetlom velikánovi Indie, o Šrí Rámakrišnovi. Okolo tohto slávneho mena je mnoho najúctivejších pomenovaní. Šrí, Bhagaván, aj Paramahamsa – skrátka všetko, čomu by ľudový hlas rád vzdal svoju úctu a poklonu. Zo strany ľudí jestvujú práve takéto najúctivejšie prívlastky mena. Napokon však, nad týmito najdôstojnejšími pomenovaniami zostáva jedno meno, meno Rámakrišna, ktoré preniklo celým svetom. Osobné meno sa už premenilo na celonárodný, celosvetový pojem. Veď kto by nezapočul to požehnané meno? Tak dobre sa k nemu viaže práve slovo o dobre. Okrem tých najbezcitnejších sŕdc, ktoré ľudské vedomie by sa postavilo proti dobru?
Pripomeňme si, ako v rôznych krajinách rástlo poznanie Rámakrišnovej svetlej podstaty. Pomimo zlomyseľných hádok, mimo vzájomných škriepok sa slová dobra, blízke každému ľudskému srdcu, šírili ako mohutné banyánové vetvy. Na cestách ľudského hľadania povstávali tieto výzvy k dobru. Vieme a nie raz sme počuli, ako sa „náhodne“ našli knihy o Rámakrišnovi. Elena Ivanovna našla prvú knihu obdivuhodným spôsobom. Potom, o mnoho rokov neskôr, pri besedách pod pohostinnou strechou Rámakrišnovej misie pri Kaltate sme si spomenuli, ako nečakane-čakane sme sa stretli s týmto veľkým hlásateľom dobra.
Státisíce, ba až milión ľudí sa schádza v pamätný deň, aby navštívili Rámakrišnu. Schádzajú sa v dobrej vôli, vskutku dobrovoľne, a sebaobnovujú sa dobrými spomienkami a želaniami blaha. Je to nádherné vyjadrenie hlasu ľudu. Je to úsudok ľudu, úcta ľudu, ktorá sa nedá nanútiť a ani presadiť násilím. Ako sa lampy zapaľujú jedna od druhej a ich oheň neuhasína, tak aj takáto ľudová pocta nezhasína a svieti cez všetky dni nepokojov moderného sveta.
Obrovskú silu má zjednotená dobrá myšlienka. Myšlienka dobra je predovšetkým tvorivá. Dobro neničí – ono tvorí. Slovami dobra sa objasňujú večné základy, ktoré sú prikázané ľudstvu na všetkých najlepších tabuľkách. A pokiaľ Rámakrišnovo poňatie dobra neprestajne smeruje k tvoriacemu dobru – to je už veľkým šťastím.
V dňoch temna je svetlo obzvlášť cenné, drahocenné je jeho uchovávanie. Rámakrišna vo svojich podobenstvách o dobre nikdy nikoho neznevažoval. A nielen vo svojom učení, vo svojich podobenstvách, ale ani vo svojich skutkoch sa Rámakrišna nikdy nedopustil znevažovania. Pripomeňme si aspoň jeho úctu ku Kristovmu utrpeniu. Veď takéto pochopenie sa dotýka aj toho najkamennejšieho srdca. Široko vnímajúci Bhagaván nepochybne disponoval mnohými zmyslovými poznaniami. Široko na oplátku rozdával dar uzdravovania. Nič si nenechával pre seba. Vyčerpával svoje sily v požehnanom dávaní. A jeho choroba, samozrejme, bola dôsledkom týchto nadmerných dávaní. Ale aj v nich, v týchto šľachetných nespočetných dávaniach, nám Rámakrišna ukázal, čo je jeho mierou.
Myšlienky na dobro, ktoré nás Rámakrišna tak veľkoryso učí, by mali prebúdzať aj dobrú stránku ľudských sŕdc. Veď Rámakrišna nie je popieračom a ani porušovateľom. Je budovateľom dobra a jeho ctitelia by mali objavovať v zákutiach svojich sŕdc skutočnú blahovôľu. Táto blahovôľa je však činnou. Prirodzene sa uskutočňuje v tvorbe všetkými blahými spôsobmi. Ľudia, zhromažďujúc sa na pamätný deň Rámakrišnu, sa neboja prachu na ceste a neboja sa horúčavy, ktorá vyčerpáva iba tých, ktorí nie sú preniknutí upriamením k dobru, k veľkej službe ľudstvu. Slúženie ľudstvu – veľké je toto Rámakrišnovo prikázanie.
N. K. Rerich, Brána do budúcnosti, 7.augusta 1935, Timur Khada
N.K.Rerich – Bhagavan (Бхагаван, 1932)
