(Učenie Chrámu, zv. 1, Mojim dcéram. Poučenie 95.)
(Učiteľ Hilarion)
Modlite sa k Bohu, aby vás ochránil pred prekliatím, ktoré veľmi často ničí život ženy a mení ju len na podobu zdanlivej pravej ženskosti; prekliatím, ktoré ju robí krátkozrakou voči vlastným nedostatkom a hlavne ju zbavuje božského práva, ktoré jej bolo dané narodením.
Keď dary ženy, jej príťažlivosť a čo je oveľa dôležitejšie, jej vnútorné vlastnosti, ktoré ju odlišujú od všetkých ostatných tvorov, slúžia v prospech nehodných cieľov, nerozvíja sa jej schopnosť intuitívneho uvedomovania a uplatňovania takých prirodzených spôsobov, pomocou ktorých možno rozvinúť ženské vlastnosti z priemernej na najvyššiu úroveň.
Falošné náhrady božských vlastností čistoty a vernosti, ktoré sa v žene rodia pod vplyvom nižších túžob, ju môžu na istý čas klamať, vo vzťahu ku jej skutočnej povahe a dokonca uvádzať do zablúdenia všetkých okolo nej, nie však muža, ktorého miluje alebo ktorý miluje ju. Práve sila lásky okamžite strháva klamlivú masku a odhaľuje prázdnotu. Nech je muž akokoľvek hrubý, vždy tvorí nejaký svoj ideál a odieva ho do podoby ženy, ktorú miluje. Len čo však boj medzi cnosťou a neresťou – medzi skutočným a falošným – ovládne nižšia túžba, tento ideál sa ničí. Muž sa ešte chvíľu môže klamať tým, že naďalej verí v jeho existenciu, ale teraz sa tento stelesnený ideál stáva len podobou skutočného ideálu, ktorý v tomto prípade zatiaľ žije v jeho predstavách, a čoskoro ho ľahkomyselná, sexuálna povaha ženy obťažuje, dostaví sa presýtenie a napokon krajné znechutenie.
Medzi väčšinou ľudstva súčasného storočia nájdeme len málo výnimiek z tohto pravidla. Akonáhle si takáto žena uvedomí skutočný stav vecí, buď upadne do zúfalstva, alebo sa horlivo snaží pomstiť svoje zranené ego a hrdosť tým, že prejavuje očividnú neznášanlivosť a nezáujem o iné ženy. V ich prítomnosti sa cíti ospalo alebo nepríjemne. Len čo však do miestnosti vstúpi muž, okamžite sa začne prikrášľovať ako vtáčik v období párenia, pričom používa všetky druhy gest, mimiky a pohľadov, aby na seba upozornila. Zdá sa, že nedokáže ani chvíľu pokojne obsedieť alebo stáť. Každá molekula jej tela a mozgu je napätá; alebo naopak, sama sa stáva pozornosťou, oddanou poslucháčkou, nadšene sa oddávajúcou mužskej samoľúbosti, pripravená „sadnúť si mu k nohám“.
Inými slovami, takáto žena dočasne mení svoje zafarbenie, aby sa zapáčila každému mužovi, ktorý sa dostane do jej zorného poľa.
Ach, Moja dcéra! Modli sa k Bohu, aby ťa uchránil od osudu, ktorý ženy tohto typu vždy postihne.
Vyhýbaj sa ženám, ktoré pohŕdajú osobami vlastného pohlavia alebo ich ignorujú; tým ženám, ktoré otvorene uprednostňujú mužov a kruto opovrhujú svojimi sestrami, pretože ti nemôžu dať nič hodnotné a samy nie sú schopné prijať z tvojich rúk nič skutočne cenné. Sú slepé voči tvojim najväčším pokladom alebo tým vlastnostiam, ktoré ťa od nich odlišujú; a ak ich vidia, pohŕdajú nimi. Musia ešte prejsť hlbokými močiarmi a vírmi životného prúdu, v ktorých budú, obrazne povedané, roztrhané na kusy, až kým sa v nich prebudí túžba po veľkom Materinskom aspekte Boha, ktorý ich povedie na vyššiu cestu.
Muž alebo žena, ktorí pokojne tolerujú zlo u druhých, aby zakryli svoje vlastné priestupky; muž, ktorý sa stáva spoluvinníkom nemorálneho správania druhých, aby sa neodhalili jeho vlastné chyby; žena, ktorá hľadá ospravedlnenie pre nemravnosť inej ženy len preto, aby upokojila svoje vlastné svedomie, ktoré ju obviňuje z podobnej nemravnosti, a tak hľadá ospravedlnenie pre seba samú – všetci títo ľudia predali svoje božské právo za ničotné nič.
V hlbinách ľudskej duše žiaria dve neoddeliteľné hviezdy: odvaha a sebaúcta. Keď ich svetlo pre zbabelosť alebo sebectvo slabne alebo zhasne, duša sa stráca v tieňoch, ktoré zatemňujú cestu jej života a už nedokáže rozpoznať charakter tých netvorov, ktoré obliehajú jej cestu. Zlo sa jej javí ako dobro a dobro ako zlo a ona sa donekonečna potáca, padá do každej pasce, ktorú démoni temnoty vykopú pre takéto slabé bytosti a zakaždým je ťažšie a ťažšie sa z nej dostať. Jej odev sa zanáša blatom a trhá sa a ona sa prediera ďalej, až ju nakoniec táto cesta vyvedie do bezbrehých vôd, kde sa z nej stane biedny zlomok stroskotaného korábu.
Muž a žena, ktorí hasia božský tvorivý oheň kvôli uspokojeniu svojich fyzických citov, idú proti pokynom svojho svedomia, proti učeniu Učiteľov Bieleho Bratstva a vymazávajú svoje meno z knihy učeníkov.
Od toho okamihu, keď rozum človeka osvieti svetlo spomínaných hviezd-blížencov a k človeku prichádza poznanie dobra a zla spolu s možnosťou voľby medzi nimi – ak si vyberie zlo, nerobí tak už z nevedomosti. Neposlušnosť človeka voči Božským Zákonom vzájomnej závislosti a vzájomnej zodpovednosti naplnila zem mukami a utrpením a človek môže napraviť túto situáciu len vtedy, keď sa naučí podriaďovať sa týmto zákonom.
Keďže žena sa ukázala byť tým pokušením, ktorému podľahla mužova nižšia prirodzenosť, tak len vtedy, keď ona odmietne byť spoluvinníčkou jeho pádu a otvorí jeho duševnému pohľadu všetku krásu a pôvab vyšších aspektov ženskosti, môže ho prinútiť, aby tieto vyššie aspekty uznal a zatúžil po nich. Muž nakoniec buď požehná, alebo prekľaje ženské pohlavie a to, čo si vyberie, bude závisieť práve od toho, ako a do akej miery ona využije svoju silu, aby dala uzdu jeho nižšej prirodzenosti a nepodľahla jej.
Alegória pokušenia a pádu človeka bola nesprávne interpretovaná, pretože sa prehliadala dvojpohlavná povaha ľudstva. Alegória pôvodne zobrazovala boj medzi vyššou a nižšou prirodzenosťou jednej bytosti, vôbec nie boj medzi dvoma osobami rôzneho pohlavia. V tom čase, keď sa sila bipolárnej prirodzenosti vo svojom cyklickom kruhu vychýlila k nižšiemu, negatívnemu pólu prejavu, nižšia alebo negatívna prirodzenosť bola pokušiteľom, pretože ju oveľa viac priťahovala prirodzenosť hmoty. Keď sa táto príroda dostane na druhý pól svojho cyklického kruhu, vtedy sa pokušiteľ stáva skúšaným a vyššia, pozitívna prirodzenosť sa zasa stáva zvodcom.
Analógia je zrejmá. Žena z rasy, ktorá má oddelené pohlavné rody hrá úlohu pokušiteľa dovtedy, kým sa nižší pól jej prirodzenosti nepremení a vtedy sa stane skúšanou vyšším pólom, mužom a práve tu bude potrebná všetka sila, ktorú má k dispozícii, pre jej vlastnú spásu, ako aj pre spásu muža.
Ženy súčasnej rasy sa blížia práve k takémuto obdobiu cyklickom kruhu; a každá žena, ktorá pomáha zachrániť muža pred jeho nižším ja tým, že odmietne podľahnúť pokušeniu, ktoré jej do cesty stavia jej vlastná nižšia prirodzenosť a tým utvrdí existenciu vyššieho stupňa života, než aké muž poznal predtým, urobí pre záchranu rasy viac, než môže urobiť ktorýkoľvek muž v tejto epoche, nech je akokoľvek veľký. A nakoniec je to žena, ktorá bude v oveľa väčšej miere ako muž zodpovedná za morálnu rozpustenosť súčasnej rasy. Čas muža príde v inej epoche, ako to už bolo v tej predchádzajúcej. Súčasný cyklus je cyklom najväčších príležitostí pre ženy; preto vás znovu vyzývam, dcéry Boha – modlite sa k Tomu, ktorý vo vás prebýva, aby vás zachoval čisté.
Svjatoslav N. Rerich – India (Индия, 1939)
